.
V Nórsku získala v septembri Strana pokroku - ktorá obviňuje prisťahovalcov a žiadateľov o azyl, že ničia nórsku spoločnosť zločinom a drogami - toľko hlasov v miestnych voľbách, že sa stala treťou najväčšou v celoštátnom meradle. A najvyšší súd krajiny torpédoval existujúce antidiskriminačné zákony rozhodnutím, že súkromní vlastníci bytov môžu inzerovať svoje byty na prenájom výrazmi ako "Žiadni cudzinci" a "Iba Európania". Vláda sľúbila, že novelizuje zákon, aby zastavila túto formu diskriminácie, ale nárast netolerantnosti je šokujúci. Ako nedávno povedal Akhenaton de Leon, riaditeľ Inštitútu proti verejnej diskriminácii v Osle: "Každý si myslí, že Nórsko je raj, kým nezačnete hovoriť o faktoch."
Začiatkom októbra získala Strana slobody Jörga Haidera takmer tretinu hlasov v rakúskych celoštátnych voľbách a vyšla z volieb ako druhá najsilnejšia v krajine. Zdesení komentátori po celej Európe opakovali známy výrok istého diplomata, ktorý gratuloval Rakúšanom k tomu, že sa im podarilo prejsť cez rozum celému ľahkovernému svetu a presvedčiť ho, že Hitler bol Nemec a Beethoven Rakúšan. Haider, známy pozitívnymi názormi na ekonomickú politiku Adolfa Hitlera, pravidelne obšťastňuje rakúskych voličov hrubými poznámkami o imigrantoch a straší ich prízrakom Európskej únie, ktorá umožní rumunským vreckárom, maďarským podvodníkom s podporami a inej východoeurópskej chamradi voľne prechádzať hranice krajiny. Jeho nový politický vplyv zvyšuje pravdepodobnosť, že Rakúsko použije hrozbu veta, aby spomalilo proces integrácie bývalých komunistických štátov do Európskej únie.
No a napokon do tretice, v poslednom októbrovom týždni švajčiarski voliči urobili z protiimigrantskej Švajčiarskej ľudovej strany druhú najväčšiu silu v celoštátnom parlamente. Zničili tak "zázračný recept", vďaka ktorému vládla vo Švajčiarsku štyridsať rokov tá istá široká centristická koalícia. Vodca strany, priemyselník-miliardár Christoph Blocher korunoval kampaň, v ktorej prevládali varovania pred hroznými predstavami rôznych cudzincov (prisťahovalcov, EÚ, OSN) o fungovaní Švajčiarska, tým, že požadoval opätovné prerozdelenie ustáleného pomeru vládnych kresiel, ktoré by odrážalo volebný úspech jeho strany.
Vstupuje teda Európa skutočne do novej éry fašizmu a xenofóbie? Takmer naisto môžeme odvetiť, že nie. Podobné veci by totiž boli omnoho hrozivejšie, keby sa diali vo Veľkej Británii, Francúzsku, v Nemecku alebo Taliansku. Spomínané explózie xenofóbie sa však odohrali v malých krajinách - žiadna nemá viac než desať miliónov obyvateľov - so zakorenenou tradíciou izolacionizmu. Nórsko i Švajčiarsko odmietli členstvo v Európskej únii v celoštátnych referendách a Rakúsko je asi najľahostajnejším a najchladnejším z existujúcich 15 členských štátov EÚ. Aj v prípade Švajčiarska, aj v prípade Rakúska bol navyše zdanlivo rasizmom podfarbený výsledok volieb v skutočnosti protestom proti tradičným stranám, ktorých "skamenené" koaličné vlády celé desaťročia odmietali reálne politické zmeny. "Potrebovali sme menšiu reštrukturalizáciu," povedal istý rakúsky študent, "ale toto zašlo priďaleko." Podobný druh xenofóbnej rétoriky však ešte vždy nie je na postupe vo veľkých európskych štátoch. Nie je dokonca ďaleko od pravdy ani tvrdenie, že rovnako nereprezentuje ani názor "ľudových más" aj v spomínaných malých štátoch na periférii srdca Európy.
Napríklad Nórsko veľkodušne prijalo niekoľko státisícov politických utečencov z končín takých vzdialených, ako sú Chile, Vietnam a Irak, a len na jar tohto roku poskytlo dočasný azyl 6 000 kosovských vyhnancov. Podobný postup vlády sa ešte vždy teší podpore veľkej väčšiny 4 miliónov Nórov. V prípade Rakúšanov sa podobné argumenty hľadajú už ťažšie, ale Švajčiari tiež prijali tohto roku viac kosovských utečencov než ktorákoľvek iná krajina. Aj napriek nulovej tradícii prisťahovalectva majú teraz oveľa väčší podiel obyvateľov narodených v zahraničí ako napríklad Spojené štáty. Prezidentka Ruth Dreifussová, ktorej židovský pôvod nie je žiadnym tajomstvom, komentovala úspech Blocherových radikálov nasledovne: "Je dôležité, že všetky strany, zvlášť tie, ktoré môžu lákať takéto excesy, vylučujú… prvky, ktoré sa ukážu byť protidemokratické." Vcelku však ide len o búrku v pohári vody.
GWYNNE DYER,
Londýn
(Autor je historik a publicista)
