rokov k prvým zlovestným signálom udalostí, ktoré sprevádzali neskorší rozpad ZSSR i tzv. socialistického tábora. Východnú Európu začalo obchádzať strašidlo militantného nacionalizmu.
Náhorný Karabach je z troch štvrtín kresťanským Arménmi osídlená enkláva na území moslimského Azerbajdžanu, ktorá priamo nesusedí s Arménskom. Miestni Arméni však požadovali pripojenie k Arménsku. V konflikte, ukončenom až prímerím v roku 1994, vojensky triumfovalo Arménsko, ktoré obsadilo asi tretinu azerbajdžanského územia. Vplyv na arménsku ekonomiku bol však ničivý - pred vojnou získavala 85 percent surovín a palív z Azerbajdžanu, v roku 1990 však Azerbajdžan vyhlásil blokádu Arménska a to upadlo do vážnej energetickej krízy. Ešte v roku 1993 dosahoval hrubý domáci produkt Arménska len 37 percent úrovne z roku 1989.
Práve v posledných týždňoch sa zdalo, že obe strany sa priblížili k dohode. V prípade streľby v arménskom parlamente preto pozorovatelia hľadajú súvis aj s odporom proti takejto dohode. Nemenovaný politický analytik pritom uviedol pre agentúru Reuters, že na azerbajdžanskej strane čas na uzavretie dohody nemôže byť lepší: „Ľudia sa starajú len o chlieb a dohoda bude predstavená ako vec, ktorá pomôže nakŕmiť ich rodiny.“ Svoju úlohu má zohrať sľubovaná politická a finančná podpora USA, ako aj zdravotný stav 76-ročného azerbajdžanského prezidenta Gejdara Alijeva, ktorý je po operácii srdca.
V provizórnych domovoch a stanových táboroch v Baku a okolí dodnes žije viac ako milión azerbajdžanských utečencov z Náhorného Karabachu. Sny Azerbajdžanu o tom, že by sa mohol stať novým Kuvajtom, sa rozplynuli aj s vlaňajšími nízkymi svetovými cenami ropy a malým objemom ťažby. USA prisľúbili, že v prípade dohody s Arménskom zrušia zákaz americkej vládnej pomoci Azerbajdžanu. A to by otvorilo dvere západným investíciám do miestneho ropného priemyslu. (bj, REUTERS)
