majetku a inštitúcií a s tým spojené priveľké dlhové bremeno. Tomu zodpovedali aj prvé mesiace novej vlády - sústredenie na jednorazové kroky ako náprava nevýhodných zmlúv, zmrazenie miezd v štátnej správe či mierne zvýšenie regulovaných cien od 1. januára. Tieto kroky by mohli skutočne pomôcť, keby hospodárstvo bolo vo svojich základoch zdravé a trpelo miernymi momentálnymi problémami. Slovenské hospodárstvo však trpelo a trpí nielen na tzv. maďarský syndróm (priveľmi rozhadzovačný štát), ale aj na český (nedotiahnuté reformy v reálnej ekonomike - podnikovej a bankovej sfére). Politici ani verejnosť nevedeli prijať, že zalepenie kľúčových dier a odstránenie najhoršieho dedičstva mečiarizmu pomôže ekonomike iba vo veľmi obmedzenej miere. Rieši totiž, aj to len čiastočne, výhradne prvý problém. Nepochopenie skutočnej vážnosti situácie najlepšie vidieť na vývoji v prvých piatich mesiacoch roka. Najprv vláda, oficiálne uznávajúc hĺbku problémov, prijala v januári Miklošom navrhnutý balíček opatrení. Balíček prešiel aj preto, že bol v mnohých oblastiach veľmi všeobecne formulovaný a nedostatočná termínovanosť z neho robila skôr zoznam pekných sľubov. Keď došlo na tvrdé kroky - Miklošom navrhované zvýšenie spodnej sadzby DPH zo 6 na 10 percent - reformná jednota sa rozpadla. Hoci bolo čoraz jasnejšie, že verejné financie zachráni iba prijatie razantných opatrení, z ktorých zvýšenie DPH predstavovalo malú časť, ľavica odmietala viac ako tri mesiace súhlasiť čo i len s týmto krokom. Zdalo sa, že všetky chmúrne predpovede o neakcieschopnosti príliš širokej vlády sa napĺňajú. Pozorovatelia sa mohli oprávnene pýtať - ak vláda nie je schopná dohodnúť sa na zvýšení dane, čo si okrem politickej vôle nevyžaduje žiadne iné schopnosti, ako sa vyrovná s rozpočtovými škrtmi, bankami a bankrotmi, pri ktorých pôjde nielen o technicky nesmierne náročné okruhy, ale aj o záujmy rôznych veľmi vplyvných skupín? Svetlý deň Dzurindovej vlády prišiel preto až s prudkým májovým pádom koruny. Kurz meny má na Slovensku nielen silný politický náboj, ale aj obrovský ekonomický vplyv. Keď hrozilo euro za 50 a potenciálne i 60 korún, dočkali sme sa v priebehu niekoľkých dní toho, na čo sa pol roka márne čakalo - razantného zvyšovania nepriamych daní a regulovaných cien, škrtania v štátnom aparáte a znižovania daní priamych. Päť mesiacov od prijatia takzvaného druhého balíčka sa v ňom ohlásené kroky v zásade napĺňajú, vďaka čomu si môžeme dovoliť trochu optimizmu. Verejné financie, ktoré sa po roku 1996 dostali do katastrofálneho stavu, sa vracajú z okraja priepasti. V tomto smere má vláda to najťažšie za sebou - dokázala prežiť sériu veľmi nepopulárnych a tvrdých opatrení, ktoré už pravdepodobne nebude musieť v takej koncentrovanej forme opakovať.
Napriek tomu sa dá povedať, že ju najmä v najbližšom roku čakajú ešte ťažšie a zložitejšie veci. Urobili sa zásadné kroky smerom k obmedzeniu žitia na dlh a priveľmi rozhadzovačného štátu, no skutočné ozdravenie bánk a podnikov sa začne spúšťať až teraz. Bez makroekonomickej stability nemôže hospodárstvo fungovať, samotná stabilita však nikdy nestačí. Preto hodnotiť ekonomickú politiku vlády bude reálne možné až o rok. Ak naozaj ozdraví a sprivatizuje hlavné banky a dokáže preťať systém, kde každý dlhuje každému, môže sa Slovensko vrátiť na skutočnú cestu k prosperite.
