Za rok vládnutia sa však verejnosť dozvedela nielen o straníckom obsadzovaní vrcholných postov vo vláde či v NR SR, ale aj v štátnej správe či v podnikoch, kde má štát prevládajúce vlastnícke pozície. Samotný proces parcelovania štátu sa odštartoval počas koaličných rokovaní o programe vlády a jej obsadení. Top pozíciu si vtedy vydobyla Strana občianskeho porozumenia, ktorej predseda sa dostal aj do koaličnej dohody ako kandidát koalície na post prezidenta. Hoci jeho úspechu v prezidentských voľbách pomohlo aj to, že bol fakticky jediným politikom schopným obstáť v priamej konfrontácii s V. Mečiarom, podiel hlavy štátu na následnom delení krajiny podľa straníckych dresov si je ťažké odmyslieť.
Ďalšie personálne spory na seba nedali dlho čakať - minister pôdohospodárstva tvrdošijne odmietal nominovať na post šéfa Slovenského pozemkového fondu kandidáta SMK. Post ministra dopravy „patrí“ podľa dohôd KDH (hoci spôsob jeho nominovania si veľa dôvery u predsedu KDH nezískal), na predsedu NKÚ si robí nárok SOP, prezident FNM podľa DS patrí jej, iní predstavitelia SDK hovoria, že ho nominovala SDK a v nej by sa malo rozhodnúť - čo je v ružovom to isté. Ministrom hospodárstva sa podľa tých istých dohôd stal po kandidátovi DU Ľ. Černákovi jej predseda. Krajina je rozparcelovaná a slová o odborníkoch zapadajú prachom - a hoci sa nedajú celkom obísť ani sčasti oprávnené tvrdenia o politickom obsadzovaní niektorých funkcií, konkrétny stav viacerých rezortov vypovedá, že straníckosť nie je tou najlepšou kvalifikáciou.
(rk)
