„Myslím si, že každý čo i len priemerne vzdelaný človek vie, čo dala (prvá) ČSR Slovákom, a preto je zbytočné sa širšie rozpisovať o tom, prečo (28. október) má byť dňom pamätným. Mimochodom, ja osobne som presvedčený, že tento deň by mal byť štátnym sviatkom.“ Tieto slová povedal človek, ktorý má kľúčový podiel na rozdelení Česko-Slovenska. Človek, ktorému len ťažko prišiť čoraz historickejšie pôsobiacu nálepku „čechoslovakistu“. Volá sa Milan Kňažko. Jeho postoj naznačuje, že na dôležitosti 28. októbra pre túto krajinu by sa mohli konečne dohodnúť tí, čo samostatné Slovensko chceli, s tými, čo k nemu pristupovali pomerne vlažne.
V súvislosti s prvou republikou sa dá hovoriť o všeličom. Možno spomenúť, že prvýkrát v dejinách vyrástla generácia, ktorá sa mohla po slovensky vzdelávať na slovenských vysokých školách, o poslovenčení zvyšku školstva ani nehovoriac. Dá sa hovoriť o poslovenčení iných vecí - štátnej správy, špičkovej politiky či kultúry. Na druhej strane sa treba zamyslieť nad hospodárskou politikou prvého československého štátu prenášajúcou viac bremien na minority - Nemcov a Slovákov. Možno hovoriť o jedinom demokratickom štáte v strednej Európe, no i o vnútorných napätiach, ktoré ho spolu s vonkajším tlakom nakoniec zničili. O tom všetkom nielen možno, ale aj treba hovoriť na plochách omnoho rozsiahlejších, ako je tento komentár. Po zvážení všetkých slov a faktov však vychádza jednoznačne, že pre Slovákov ako národ a pre Slovensko ako krajinu znamenali roky 1918-1939 nepopierateľný prínos. Na tomto by sme sa mohli dohodnúť bez ohľadu na to, či sme obdivovateľmi Masaryka, Štefánika alebo Hlinku. Takýto prístup neznamená zbožštenie prvej republiky, len uznanie jej prínosu. Prínosu, ktorý by mal stačiť na zaradenie medzi sviatky, teda dni voľna, najmä ak si takéto zaradenie už vyslúžil Sviatok práce či Sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Druhé možné posolstvo obsahuje 28. október pre tých, ktorým sa zdá, že máme sviatkov priveľa. Tým hovorí - ak nestojí vznik ČSR za sviatok, mohli by sa zrušiť prinajmenšom ďalšie tri či štyri. Čím by sme sa dostali v počte dní bez práce medzi ostatné postkomunistické krajiny. V každom prípade by mal tento deň predstavovať niečo, na čoho dôležitosti sa dohodneme, aj keby sme v ostatných veciach nesúhlasili. MIROSLAV BEBLAVÝ
