Keď sa americkí vojaci vracali po roku 1945 z európskych bojísk, dúfali, že to bolo posledný raz, čo museli riskovať životy v konfliktoch, ktoré rozpútali iní. Mnohí nevideli svoje rodiny niekoľko rokov a verili, že si konečne budú môcť v pokoji užívať bohatstvo Ameriky. Svet však už v tom čase obchádzalo strašidlo komunizmu a všetko dopadlo inak. V USA medzičasom dospeli dve nové generácie, ani jednej z nich sa však nepodarilo vyriešiť dilemu, či sa má Amerika uzavrieť do seba a po zuby ozbrojená odolávať politickým experimentom okolitého sveta, alebo má aj naďalej zotrvať v nevďačnej úlohe garanta svetového poriadku a stability.
„Raz som už v Európe bol. A stačilo,“ tvrdí vplyvný republikánsky kongresman Richard Armey aj v mene dvoch tretín členov Kongresu, ktorí nikdy nemali vlastný pas. Je teda skutočne len náhoda, že prezident Clinton hovorí o nebezpečenstve nového amerického izolacionizmu? Ted Carpenter z ultrakonzervatívneho inštitútu CATO je presvedčený, že v Clintonových ústach sa izolacionizmus objavuje vždy, keď demokratický prezident potrebuje zakryť rozpaky zo svojej nekoncepčnej zahraničnej politiky. Za Clintonovým najnovším ťažením proti izolacionizmu je sklamanie z nedávneho republikánskeho hlasovania proti ratifikácii dohody o zákaze nukleárnych skúšok. Mnohí za ním síce hľadajú iba osobné antipatie voči Clintonovi, bývalý demokratický prezident Carter však varuje, že odmietnutie môže poškodiť národné záujmy a „podkopať morálnu autoritu Ameriky“ ako svetového vodcu.
USA vďaka ostentatívnemu republikánskemu „nie“ dlhujú do rozpočtu OSN už 1,7 miliardy dolárov a výdavky na diplomaciu a zahraničnú pomoc klesajú na úkor vojenského rozpočtu. Na prvý pohľad sa zdá, že za všetko môžu republikáni. Týždenník Newsweek však upozorňuje, že to bol Clinton, kto najviac podkopal autoritu OSN: kampaňou, ktorá vyvrcholila „odstránením“ Butrusa Ghálího z postu generálneho tajomníka. Bol to zároveň paradoxne nevojak Clinton, kto bezhlavo mával strategickými raketami a dodnes bezvýsledne bombarduje Irak. A bola to opäť Clintonova administratíva, ktorej špionážna aféra zhoršila vzťahy s Čínou a destabilizovala Rusko vytvorením priestoru na širokú korupciu.
Stúpenci i odporcovia Clintonovej zahraničnej politiky sa však zhodujú aspoň v jednom: až do nástupu nového prezidenta v januári 2001 sa už nič prevratné nestane. Začínajúca sa volebná kampaň bude najmä o tom, ako čo najviac zakonzervovať obrovský ekonomický boom, z ktorého vrcholku sa USA začínajú pomaly kĺzať smerom dolu. Americká zahľadenosť do seba však bude zároveň šancou pre Európu postaviť sa aj v bezpečnostnej oblasti aspoň trochu na vlastné nohy. Konštelácia hviezd na bruselskom nebi je tejto myšlienke mimoriadne priaznivo naklonená.
JURAJ KITTLER
