Musa mal za starou Volgou niekoľkými pochybnými povrazmi pripevnený vozíček. Sedel v ňom jeho štvorročný syn a triasol sa od zimy. Neplakal. Keď uvidel cudzincov, nasadil drsný kaukazský výraz, a ako to videl občas u otecka, odpľul si nabok cez okraj vozíka. Veľmi sa mu to nepodarilo. Slina mu stiekla po brade. Potom sa unavene pritúlil k obrovskej morke. Bola za nohu priviazaná k taške s riadom a bolo jej aj zima.
* *
Musa Dargyjev odviezol svoju rodinu po tom, čo na dedinku Elistanži ležiacu v čečenských horách spadlo niekoľko leteckých bômb. Centrum obce, ktorá nie je významná ničím iným než svojou ničotnosťou, sa zmenilo počas niekoľkých minút na tlejúce kopčeky tehál a prachu. „Sesternica s dvojročnou dcérou tam umrela,“ mrmle neochotne Musa. „Nenašli sme z nich skoro nič.“ Niekoľko hodín po nálete Musa so ženou a troma deťmi naložil do auta všetko, čo im padlo pod ruku, priviazal morku a najmladšieho syna Vachu na vozík a vyrazili.
Koncom októbra sa v malej susednej republike Ingušsko tiesnilo asi 180 000 utečencov. Rad na hranici bol dlhý niekoľko kilometrov a ľudia, ktorí v ňom mnoho hodín čakali, boli značne nervózni. Zvieratá znášali útrapy presunu lepšie. Ruské vojská, ktoré obkľúčili Čečensko z troch strán, so železnou pravidelnosťou vypúšťali delostrelecké salvy smerom na „hniezda medzinárodných teroristov“. V dedinách, ktoré sú na dostrel, už nezostal nikto. Ich obyvatelia, ktorí tiež čakajú v rade pred hranicou, sa snažia podľa sluchu rozoznať, kam ktorý granát dopadne.
„Hajzli, vy hajzli,“ kričí po čečensky stará tučná žena s obrovskou pruhovanou taškou čínskej výroby. Jej slová patria ruským vojakom, všetkým prezidentom, ktorých pozná, ozbrojeným čečenským rebelom i „celému skazenému svetu“. Deti sediace v ošumelom autobuse sa starene smejú. Bombardovanie a výstrely sú pre ne rovnako bežnou súčasťou každodenného života ako pre iné večerníček. „Vezmi tú sliepku a poď k nám,“ hulákajú chlapci na malého Vachu. Potom sa kolóna pohne. Dvadsaťosem chovancov detského domova Rodnaja semja odhrkoce v autobuse k hraničnej závore a Vacha s morkou uviazne v zápche. Neskôr si na túto krátku a z hľadiska histórie ľudstva bezvýznamnú príhodu spomenie. Keď ich zúfalí predstavitelia ingušskej migračnej služby sťahujú do stanu, v ktorom už bývajú tri iné rodiny s ťažko chorou osemdesiatročnou babičkou, Vachovi prebehne hlavou: „Nebolo by lepšie byť sirota a odísť s tými deťmi niekam poriadne ďaleko?“
Po všetkých utečeneckých táboroch v celom Ingušsku sa rozšírila fantastická správa, že Ukrajinci, Česi a Rakúšania začínajú prijímať utečencov, ale zatiaľ len deti bez rodičov. Na poslanca ingušského parlamentu Azamata Nalgijeva sa pred polorozpadnutou budovou migračnej služby v hlavnom meste Nazraň vrhla skupina žien a jačala naňho takými vysokými hlasmi, že bol potom niekoľko minút ohlušený. „Česká katolícka charita a jedna taká nadácia, volá sa Člověk v tísni, odvezie na Ukrajinu len 28 detí,“ kričal Nalgijev. „Viac neberú,“ mával papiermi, ktoré mu pri blikajúcej žiarovke prednostne vyplnila perom mladá dievčina v troch svetroch so sviečkou pod nosom, úradníčka migračnej služby. „Vašou vinou sa na nás dnes nedostalo,“ plakala tehotná žena, ktorá v rade čakala tretí deň, a vyčítavo sa dívala na poslanca. Bez príslušnej registrácie jej nepredajú lístok na vlak ani lístok na lietadlo, poprípade ju na najbližšej ruskej stanici zadrží štátna bezpečnosť a pošle naspäť do stanu. Všetci občania Čečenskej republiky sú odsúdení byť utečencami. Bez tohto štatútu nemajú právo pohybovať sa po Rusku, ktoré ich tvrdošijne a proti ich vôli nazýva „našimi graždanami“. Nalgijev úplne vyčerpaný z davu ušiel a doma svojej žene povedal: „Mali by sme odísť s nimi. Ľudia sú strašní hlupáci.“ Potom zaspal spravodlivým spánkom človeka, ktorý vyviezol z Čečenska desaťtisíce ľudí. Len 28 z nich má zabezpečenú pravidelnú stravu a teplo. Ostatným nemôže ponúknuť nič viac ako relatívne bezpečie. V Ingušsku sa nebombarduje.
Chadižat Gatajevová, ktorá počas rusko-čečenskej vojny v rokoch 1994 až 1996 pozbierala po uliciach, pivniciach a smetiskách desiatky bezprizorných detí a dala im najesť, sedela v bývalom pionierskom tábore v ingušskej Nazrani nad ovsenou kašou páchnucou plesňou a šepkala: „Katolíci. A nechajú nás päťkrát denne sa modliť?“ „Nechajú,“ povedal otrávene jej muž Malik. Nespal tretiu noc. Vybudoval detský domov v Groznom vlastnými rukami a vybudoval ho dobre. Jeho pivnica patrila v Čečensku k najpevnejším. Má dva východy pre prípad, keby jeden zavalilo, prívod vody, odpad, vetranie. Že ani taký dômyselný kryt nepomôže, pochopil Malik 18. októbra. Vtedy za ním prišli jeho priatelia, poľní velitelia, s ktorými bojoval proti Rusom v „prvej vojne“. Chadižat vykázali z miestnosti a jej mužovi povedali: „Už vás nedokážeme ďalej chrániť. Až prídu Rusi do mesta, ani ty svoje deti nezachrániš. Odvez ich a potom sa vráť. Nasťahuj ich hoci do stanu v Ingušsku.“
Dom, kde sídlil detský domov, je priamo v centre Grozného. Čečeni ho po príchode Rusov pravdepodobne vyhodia do povetria. Je príliš dobre vybavený, má príliš pevné pivnice na to, aby si zaslúžil obsadenie nepriateľom.
Keď Malik naposledy pred odjazdom smerom k ingušskej hranici počítal na dvore svoje deti, dve chýbali. Šestnásťročný Ali a sedemnásťročný Ruslan. „Ak ich nezabijú Rusi,“ reval zúfalý Malik a behal po dvore, „tak to za nich urobím ja!“ Chlapci sedeli v tej chvíli už na nákladnom aute, mali na ramene staručký samopal a mierili do stanice Červľonnaja-Uzlovaja na brehu Tereku, kde Čečeni ešte držali pozície.
„Mali sme si tú našu morku vziať so sebou,“ prehovorila múdro Chadižat a napchala svojmu jedinému vlastnému trojmesačnému synovi Abdulovi-Rachmanovi do úst handričku namočenú v kaši. „Ktovie, ako to na tej Ukrajine je s jedlom. A či nás tí katolíci vôbec budú kŕmiť.“ Potom sa ticho rozplakala.
Aliho mala radšej než ostatné deti. Bol bystrý a neposedný. Staršieho Ruslana získaval pre každú lotrovinu. Chadižat ich márne nútila, aby aspoň niekedy zašli do školy. Ruslan ani poriadne nevie po rusky. „Ako sa s nimi dohovorí, keď ho vezmú do zajatia,“ šepla a Malik sa nahnevane plesol do čela: „Nedohovorí. Najskôr ich oboch zastrelia.“ Bol to dosť nepodarený vtip. Chadižat ho prešla tichým plačom len preto, že sa v duši so stratou dvoch detí už zmierila. „Ruslan mal deravú ľavú ponožku, to bude hanba,“ usmiala sa a zapila ten nepríjemný rozhovor smradľavým čajom.
Pred pionierskym táborom, ktorému dominovala nevkusná socha chlapčeka s budovateľským výrazom, zastavil autobus. Poslancovi Azamatovi Nalgijevovi trčali na hlave chumáče vlasov, akoby si ich pred chvíľou chcel vytrhnúť. „Ideme na stanicu,“ kričal a zúfalo pozoroval, ako deti chaoticky začínajú zbierať svoje veci. Čiernooká žena so zvrašteným čelom ho chytila za rukáv. „My sme z toho druhého detského domova,“ povedala veľmi pokojne. „Je nás len šesťdesiatpäť. Nás by asi nevzali, však?“ Azamat nervózne prešľapoval. „Nevzali,“ povedal.
Deti naliezli do autobusu a nadšene výskali, keď sa vodičovi deväťkrát nepodarilo naštartovať. Vlak do Mineraľnych Vod a ďalej do ukrajinského Charkova mal odísť zo stanice v Nazrani o 46 minút. Od čečenského pohraničia bolo počuť kanonádu a kdesi vysoko svišťali ruské stíhačky. V ten deň bombardovali obce Urus Martan, Šali, Vedeno a severný okraj Grozného. „Ak mi tie deti zostanú na krku, idem do prvej frontovej línie,“ vyhlásil múdro Azamat a šiel na cestu stopnúť náhradný povoz.
„Do tejto haraburdy svoje deti nepustím. To je, ako keď nás v štyridsiatom štvrtom deportovali,“ kričal Malik a ukazoval na plechovú búdku bez okien pripevnenú na korbe nákladniaka. Azamat kričal tiež a pchal šesťročnú Madinu do tmavého priestoru. Madina jačala a držala sa Azamata za zvyšky vlasov. Chadižat plakala a pchala svoje bábätko do tašky. „Ukrajina je skvelá krajina, platia to Česi a Rakúšania, oni vás nedajú,“ už len sipel poslanec a po desaťminútovom zápase zabuchol za posledným výrastkom s úľavou dvere. Nikto z detí nevidel, ako im ich vrstovníci z druhého detského domova mávajú a ako si dvanásťročný Chunkar rozmazáva po tvári prach a slzy: „Hajzli!“ zakričal rovnakým tónom ako stará žena na hraniciach. „Zbabelci! Nás ste tu nechali…“
Malik sa vrátil do Grozného neskoro v noci. Na Staropriemyslovskú štvrť mesta dopadali rakety a granáty, ale v centre bol pokoj. V pivnici sedel Ruslan a Ali. Veselo vyskočili a oznámili takmer slávnostne: „Strieľali sme, tati.“ Potom Ali na ospravedlnenie dodal: „Ale nikoho sme netrafili.“ Malik obom vylepil najväčšiu facku v ich živote. „Zájdite na trh po chleba,“ povedal im ticho.
Po dvore pobiehali ozbrojení muži a nakladali do áut debny s nábojmi. Malik chytil za rameno veliteľa Aslanbeka: „Svoje deti si tam vezmi, ale moje mi vráť.“
Chlapci sa z trhu vzdialeného od domu zhruba 300 metrov vrátili asi o hodinu. Mali skvelú náladu. Nečakali, že ich osloví sám veliteľ. Díval sa im do očí a klamal: „Je omnoho dôležitejšie, aby ste odišli s Chadižat. Malik musí zostať a brániť dom. Tam budete užitočnejší než na fronte.“ Malik stál opodiaľ a premýšľal, čo je väčšia zbabelosť - odviezť svoju ženu a deti do bezpečia a nechať ich možno navždy bez hlavy rodiny, alebo s nimi odísť a pokúsiť sa naučiť žiť inde a inak. Keby teraz opustil Groznyj, už nikdy by sa nemohol vrátiť. Muži by ho medzi seba neprijali, ženy by ním pohŕdali.
V oddiele je mnoho výrastkov v rovnakom veku ako Ali a Ruslan. Postávali okolo a škľabili sa. Ali sa červenal a mal plač na krajíčku. Ruslan vydesene hľadel do tváre veliteľa a hlavou mu preblesklo, že to je prvá zrada, ktorú zažil.
* *
Šesť hodín po tom, čo Ruslan a Ali odišli z hlavného groznianskeho trhu a nasadli do auta, dopadlo na stánky s ovocím a zeleninou, mäsom a zbraňami päť ruských rakiet typu zem-zem. Asi 150 ľudí zahynulo na mieste. Jedna z rakiet zasiahla roh domu, kde sa ešte pred niekoľkými dňami nachádzal detský domov Rodnaja semja. Ešte v noci z 21. na 22. októbra sa z Grozného pokúsili odísť stovky vydesených rodín. 23. októbra ráno oddiely a ťažká technika ruskej 58. armády ozbrojených síl RF zablokovali poslednú únikovú cestu z obkľúčeného Čečenska. Desiatky áut s utečencami vrátili hlavne samopalov tam, kam Čečeni patria. Do Čečenska.
PETRA PROCHÁZKOVÁ,
agentúra Epicentrum
Nazraň-Groznyj
