Dokopy sa dali v roku 1992. Šesť osobností, šesť vynikajúcich muzikantov. Pomenovali sa Tindersticks a doteraz vydali štyri štúdiové a dva živé albumy, jeden soundtrack a niekoľko singlov. Stali sa kultovou kapelou, stelesnením umeleckej nezávislosti a kritici ich vyniesli do nebies. To všetko dokázali aj bez toho, aby sa ich albumy predávali na milióny a aby ich klipy rotovali v hudobných televíziách. Cestu 90. rokmi si vyšliapali bokom od všetkého, čo robí z hudby obchod a namiesto slov nechali za seba hovoriť svoje piesne. Piesne plné ťaživej melanchólie schovanej pod zásterkou šikovne vymyslených melódii a doplnené nezameniteľným vokálom. V týchto dňoch vyšiel ich zatiaľ posledný album Simple Pleasure a v rámci turné sa zastavili aj v neďalekej Viedni. Práve tu vznikol rozhovor, v ktorom na otázky SME odpovedal David Boulter, klávesák a jeden z autorov väčšiny piesní.
Tindersticks sú jednou z mála britských kapiel, ktoré v 90. rokoch nepodľahli moderným trendom. Ako sa vám to podarilo, ostať úspešní a nezávislí?
„Nerozmýšľame o tom, čo od nás chcú. Robíme hudbu a snažíme sa, aby hovorila sama za seba. Naši fanúšikovia možno oceňujú, že to, čo robíme, je iné, odlišné a treba nad tým aj trošku viac rozmýšľať.“
Väčšina kritikov vás označuje za kultovú kapelu. Ako ste sa dostali k tomuto prívlastku?
„Možno tým, že nedávame veľa rozhovorov, a tak sa o nás nezaujímajú tie najmasovejšie médiá. Potom vzniká akési mystérium a práve to sa niekomu môže páčiť.“
Informačný závoj okolo seba teda vytvárate úmyselne?
„Nie je to celkom tak. Nedávno sme sa ako kapela zblížili s internetom a máme vlastnú stránku. Utajovanie rozhodne nie je úmysel.“
Všetky vaše albumy sú nasýtené pocitmi depresie a melanchólie. Vy však nevyzeráte ako smutný človek. Je nejaká súvislosť medzi ponurou atmosférou piesní a osobným životom?
„Asi áno. Väčšina našich piesní je naozaj melancholická, ale máme aj pesničky, s ktorými sa nám osobne spájajú aj šťastné pocity. Je to tým, že my tie piesne vidíme iným spôsobom ako všetci ostatní, pretože im aj úplne inak rozumieme.“
Váš najnovší album sa volá Simple Pleasure (Jednoduché potešenie). Čo je pre vás takým jednoduchým potešením?
„Sú to tie najprostejšie veci: keď mi je fajn a cítim sa pohodlne. Vtedy je v každom smere ľahké žiť.“
V booklete vášho posledného albumu pri každej piesni uvádzate, na koľký pokus sa vám ju podarilo nahrať. Znamená to, že nahrávate naživo?
„Áno. Chceme, aby v tom bolo cítiť radosť zo živého hrania. Konečná verzia je vtedy, keď sú všetci spokojní. Vždy sa pred koncom uisťujeme, že je všetko v poriadku, že sme nič neodflákli.“
Vaše booklety sú veľmi stručné. Prečo?
„Myslíme si, že jediné informácie, ktoré ľudia potrebujú, sú názvy pesničiek a názov albumu. Ostatné si už musia vypočuť.“
Ste alternatívna kapela, neláka vás urobiť nejakú zmenu, ktorá by vám priniesla viac predaných nosičov a fanúšikov?
„Bolo by pekné, keby sme boli komerčne úspešnejší, ale neviem, či by nám taká zmena naozaj prospela. Bol by to určite veľmi ťažký krok.“
Do akej „hudobnej zásuvky“ by ste vy sám zaradili vašu kapelu?
„Neviem, snažíme sa robiť iba trocha inú hudbu. Samozrejme, takýchto kapiel je viacero. Robíme niečo, čo sa nenachádza v strednom prúde, a to je podľa mňa zaujímavé.“
Myslíte si, že kapely, ktoré tvoria takzvanú európsku pop-alternatívnu scénu, sú možným variantom ďalšieho napredovania britskej a európskej hudby?
„Ťažko povedať. Vždy sa zdá, že niečo mierne odlišné má pred sebou veľkú budúcnosť. Napríklad pred desiatimi rokmi tanečná hudba. Všetci si mysleli, že práve ona sa stane dominantnou na scéne, a že gitarová hudba sa už nespamätá. A potom sa v Amerike s Nirvanou a v Británii s Oasis vynorilo množstvo gitarových kapiel, ktoré všetky tie predpoklady vyvrátili. Vždy, keď si o niečom myslíte, že už je to prekonané, tak sa to opäť vynorí s novou silou. Ľudia vždy skúšajú niečo iné ako to, čo je práve v móde.“
Čo si myslíte o hudbe, ktorá v súčasnosti vyhráva hitparády?
„Niečo z toho je celkom zaujímavé. Vždy bolo v hitparádach množstvo zlej hudby, ktorá sa však dobre predáva. Ale tiež je pravda, že sú ľudia, čo dokážu robiť kvalitné popové pesničky a súčasne zarábať peniaze.“
Hrali ste už v mnohých krajinách. Kde je podľa vás najlepšie publikum?
„To sa mení. Väčšinou koncertujeme v Európe. Závisí to však od konkrétneho miesta. Napríklad teraz sme boli v Nemecku a v Hamburgu či Berlíne bolo publikum oveľa zdržanlivejšie ako v Mníchove. Je to asi tým, že Mníchov nie je mesto s takou vyvinutou hudobnou scénou. A v Berlíne, ktorý je hudobným centrom, od nás chcú oveľa viac, ako len hrať.“
A rozdiel medzi západnou a východnou Európou?
„Áno, obecenstvo je odlišné. Teraz žijem v Prahe a viem, že sa tam hrá oveľa viac zlej hudby ako v západnej Európe. Ale ľuďom sa páči. Pravidelne koncertujeme len v Prahe, chceli by sme však hrať aj v Maďarsku či na Slovensku.“
Kedy vás teda uvidíme na Slovensku?
„My sa k vám veľmi tešíme, ale vždy sa vynorí nejaký problém. Asi by sme jednoducho mali nasadnúť do dodávky a prepravovať sa po vlastnej osi.“
RADO ONDŘEJÍČEK
(Autor je hudobný publicista)
