„Som rád, že som sa dnešného dňa vôbec dožil,“ povedal doživotný taliansky senátor a sedemnásobný kresťanskodemokratický premiér Giulio Andreotti novinárom, ktorí naňho uplynulú sobotu čakali pred vchodom do jeho rímskej kancelárie. Senát v sicílskom Palerme ho len niekoľko minút predtým zbavil obvinení, podľa ktorých bol počas štyroch desaťročí v špičkovej politike hlavnou spojkou medzi vládnou mocou a sicílskym podsvetím.
Svätec alebo diabol, kládli si komentátori talianskych denníkov otázku počas dlhých štyroch rokov, ktoré si proces s údajným mafiánskym krstným otcom vyžiadal. Andreotti bol stelesnením všetkého, čo v povojnovom Taliansku súviselo s inštitúciou štátnej moci, a tak sa rehabilitáciou jeho osoby dostalo nepriamo rehabilitácie aj celým povojnovým dejinám krajiny, nebezpečne koketujúcej s myšlienkou komunizmu. Bola to totiž práve Andreottiho životná zásluha, že ju dokázal udržať v spoločenstve prosperujúcich a demokratických krajín, aj keď je na druhej strane isté, že ho to stálo nemálo kompromisov. Do akej miery sa pritom skutočne zblížil s podsvetím, na to bude musieť nájsť odpoveď až história. Palermský tribunál sa nateraz uspokojil s konštatovaním, že „na ňom žiadnu vinu nenachádza“. Jednoducho preto, že „neexistujú žiadne dôkazy“.
Za štyri roky sa však Giulio Andreotti stal pre priemerného Taliana symbolom skorumpovaného mafióza. Zapreli ho aj mnohí z tých, ktorí mu desaťročia odovzdávali pravidelne svoj hlas. Nie je isté, či ich verdikt súdu presvedčil o opaku. Je však nesporné, že Taliansku, ktoré sa veľmi razantne hlási o svoje miesto medzi vedúcimi európskymi mocnosťami, pridal rozsudok na sebavedomí. Nie sme takí zlí, ako si to o nás svet (ale aj my sami) myslí, skrslo možno v hlave nejednému z pochybovačov. Taliansko je úžasná krajina, v ktorej môžu byť veci zároveň čierne a biele, kde sa komunisti stretávajú v nedeľu hneď po kostole, kde len ťažko rozoznáte rozdiel medzi svätcom a pekelníkom.
JURAJ KITTLER
