Je to lákavá predstava - keby sa podarilo dostať z nepoctivých zbohatlíkov to, čo si nakradli, nemuseli by vraj chudobní ľudia trpieť. Náklady reformy a ozdravenia ekonomiky by mali preto podľa nositeľov podobných názorov niesť najmä tí, čo sa predtým „nažrali“. Ako väčšina krásnych myšlienok však aj táto naráža na bariéru reality, ktorá jednoznačne hovorí - pokiaľ ide o napĺňanie miliardových dier v rozpočte, zabudnite na Rezeša.
Na Rezeša a jemu podobných by rozhodne nemala zabudnúť polícia, prokuratúra a súdy. Ak sa dá dokázať, že niekto porušil zákon, mal by ísť do väzenia bez ohľadu na minulosť poslanca, ministra či miestneho bossa. O tom je morálny aspekt celej záležitosti. Keď sa niekto o dva až tri roky obzrie späť, mali by symboly najväčších tunelárskych a privatizačných zvráteností buď sedieť vo väzení, alebo sa prinajhoršom ukrývať niekde v zahraničí. Takýto postup je dôležitý, aby sa roky 1995 - 1998 už nikdy neopakovali. Na druhej strane si však treba otvorene povedať, že pravdepodobne neexistuje spôsob, ako z privatizátorov a iných zbohatlíkov vytlačiť skutočné peniaze a pritom nepoškodiť Slovensko.
Na začiatku deväťdesiatych rokov vznikol pojem predprivatizačná agónia. Označoval situáciu v štátnom podniku, ktorý sa mal v blízkej budúcnosti privatizovať. Preto sa v ňom väčšinou nerobili veľké investície a manažment s neistou perspektívou často ulieval z podniku peniaze cez vlastné súkromné spoločnosti. Tento stav, ak trval dlhšie, mohol podniku uškodiť viac ako neschopný manažment alebo majiteľ, najmä v časoch prudkých zmien, keď sa bolo treba rýchlo prispôsobiť strate trhov a ekonomickej kríze. Dnes môžeme zaviesť nový pojem postprivatizačná agónia, označujúci firmu, ktorá si nie je istá, či štát nenapadne jej privatizáciu a nebude ju chcieť znárodniť, či od nej aspoň vymôcť dodatočné peniaze. Takýto podnik žiadny seriózny investor nekúpi a súčasní majitelia sú motivovaní pre istotu ho vytunelovať, najmä ak sa mu tak či onak nedarí veľmi dobre. Preto ak reprivatizovať, tak rýchlo. Rok po voľbách to však vyzerá skôr na beh na dlhú trať, najmä pri pomalosti FNM a slovenských súdov.
Okrem toho existujú návrhy snažiace sa pritlačiť nie podnik, ale priamo jeho privatizátorov. Medzi ne patrí snaha odborárov tvrdo zdaniť zisk z ďalšieho predaja privatizovaného majetku. Možno diskutovať o správnosti podobných snáh, podobnú diskusiu si však možno ušetriť z jednej príčiny - akýkoľvek návrh tohto typu sa dá jednoducho obísť niekoľkými spôsobmi. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že ak má niekto stámiliónový majetok, rád minie niekoľko miliónov na to, aby ho pred zdaňovaním zachránil. Za tieto milióny si môže kúpiť tie najlepšie právne a ekonomické služby a pomocou nich sa daňovým úradom ľahko vyhnúť. Preto vo svete zdaňujú len majetok, ktorý „ujsť“ nemôže - domy či automobily, alebo predaje cenných papierov na burze.
Skutočným nástrojom v rukách štátu je preto možnosť dodatočne zdaniť majetok neuvedený v majetkovom priznaní. Na rozdiel od tých predchádzajúcich nie je tento prístup samospasiteľný - vyžaduje od daňových úradov, aby išli po jednotlivcoch a snažili sa nájsť ich nezverejnený majetok. Na druhej strane však dáva úradníkom do rúk reálnu zbraň, nenamierenú len proti zlým privatizátorom, ale proti všetkým, ktorí nevedia vysvetliť, odkiaľ majú svoje peniaze. Už súčasné právo dáva štátu túto možnosť. Na to, aby bola skutočne efektívna, by však bolo treba príslušné zákony upraviť, k čomu sa zatiaľ nikto vo vláde nemá. Ani potom však nemožno počítať s miliardovými príjmami do rozpočtu, ale opäť skôr s morálnym efektom. Preto tí, čo chcú skutočne pomôcť chudobným ľuďom na Slovensku, by mali zabudnúť na Rezeša a venovať sa skôr reformám, bez ktorých budú všetci Slováci ešte dlho chudobní. MIROSLAV BEBLAVÝ
