tu stoja proti sebe idealisti a pragmatici. Na jednej strane sú aktivisti za ľudské práva, ktorí očakávajú od svojich politikov, že budú rovnakými idealistami a zatlačia svojho čínskeho hosťa (prípadne hostiteľa) riadne do kúta, pokúsia sa od neho vymámiť aspoň nejaký ten záväzok, že bude k oponentom miernejší. Pragmatici dokážu zasa v mimoriadne pútavých farbách vykresľovať možnosti, ktoré spolupráca s Čínou poskytuje, a upozorňovať na dôležitosť toho, aby si čínska veľríša, najpočetnejšia čo do počtu obyvateľov na svete, našla svoje miesto vo svetovom poriadku.
Najväčším zo všetkých pragmatikov je práve Biely dom. Clintonova formulácia strategického partnerstva s Pekingom mala pôvodne aj ten aspekt, že treba dať Číne jasne najavo, že s výhodami spolupráce so Západom môže počítať len za cenu zlepšenia úrovne ľudských práv. Táto politika síce priniesla nejaké výsledky - Čína od roku 1996 podpísala dva protokoly OSN o ľudských právach, a tým sa otvorila pre medzinárodné monitorovanie - tie však vyznievajú celkom vágne vzhľadom na to, že potláčanie oponentov vyplýva zo samotnej podstaty čínskeho politického systému vlády jednej strany, ktorý sa zreformovať nechystá. No tvrdiť, že Washington vidí v Číne predovšetkým 1,3 miliardy potenciálnych konzumentov Coka-Coly, to by však bolo prinajmenšom krátkozraké. Ľudské práva a to, ako sa správa čínske vedenie v domácej politike, v strategických vzťahoch postupne ustupuje dôležitosti jej zahraničnej politiky, ktorej tiež nechýbajú agresívne prvky. Stačí spomenúť kongresovú správu o čínskej špionáži, neutrónovú bombu alebo vyhrážky voči Taiwanu. Účasťou bývalých stredoázijských republík v programe Partnerstvo za mier sa NATO dostalo až k čínskym hraniciam a Peking prežíval bombardovanie NATO v Kosove ako hrozbu, že ďalší môže byť byť Tibet alebo Taiwan. Navyše ľudské práva považuje Peking za diktát, za prejav americkej hegemónie. Už tak dosť komplikované vzťahy ešte viac zatienil zásah čínskeho veľvyslanectva v Belehrade počas bombardovania a Biely dom musel na ľudské práva načas úplne zabudnúť, aby sa vzťahy urovnali k spokojnosti oboch. K uvoľneniu došlo až na summite Apec v Aucklande, kde sa stretli obaja prezidenti a Clinton podporil členstvo Číny vo WTO. Počínanie politikov v podobných situácich pôsobí navonok veľmi pokrytecky, keď sa evidentne snažia neznervózňovať svojho partnera témou ľudských práv.
Reforma čínskeho politického systému sa nedá dosiahnuť žiadnymi diplomatickými metódami, kým vo vnútri krajiny červeného draka na to nedozrie situácia. Ľudské práva tak ostanú načas ešte doménou aktivistov a je to predovšetkým ich zásluha aj ich úloha - nezabúdať na ne. Ich zásluhou sa možno účinnejšie dostanú do politiky a nebudú iba nepríjemnou povinnosťou, ktorú si musia politici splniť voči svojim občanom.
KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ
