kratickej strany (HSLS), sa k podobnému kroku odhodlali aj ďalší členovia tzv. opozičnej šestky: Chorvátska roľnícka strana (HSS), Chorvátska národná strana (HNS), Liberárna strana (LS) a Istrijské demokratické zhromaždenie (IDS). Znalci pomerov odhadujú, že by stmeľovanie síl roľníkov, ľudovcov, istrijských regionalistov a menšej z dvoch liberálnych strán mohlo ich koalícii priniesť 15 - 20 percent hlasov voličov.
Vplyvný podpredseda SDP Zdravko Tomac uvítal vytvorenie druhého opozičného bloku slovami, že dve protitudžmanovské zoskupenia získajú spolu tri štvrtiny všetkých voličských hlasov, a tak nielenže presvedčivo porazia vládnuce Chorvátske demokratické spoločenstvo (HDZ) prezidenta Franja Tudžmana, ale získajú aj príležitosť zmeniť ústavu a viditeľne zúžiť právomoci hlavy štátu. Tudžmanov mandát sa totiž v roku 2001 končí, dnešná opozícia by teda v prípade volebného víťazstva musela aspoň na určitý čas spolupracovať so svojím dlhoročným protivníkom, ktorý by - ak sa nezmení prezidentský systém na parlamentný - mal mnoho možností, ako blokovať rozhodnutia nesympatického parlamentu a vlády.
Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že najväčšej obľúbe sa teší práve SDP, ktorá by mohla získať okolo 35 percent hlasov. Pretože jej partnerská HSLS môže počítať s 15 - 20 percentami, tieto dve strany budú asi najviac určovať smer, ktorým sa Chorvátsko vydá do budúcnosti. Pozorovatelia usudzujú, že sa premiérom (prípadne so značne posilnenými právomocami) pravdepodobne stane sociálnodemokratický líder Ivica Račan, bývalý predseda chorvátskeho Zväzu komunistov a najpopulárnejší politik v krajine. Vodca HSLS Dražen Budiša by mal byť spoločným kandidátom oboch koaličných subjektov na post prezidenta Chorvátska s veľkou šancou na zvolenie.
Hoci vedúci predstavitelia HDZ sú si iste vedomí faktu, že ich zdiskreditovaná strana s veľkou pravdepodobnosťou voľby prehrá (ankety jej pripisujú maximálne 20 percent hlasov), a po deviatich rokoch tak pôjde do opozície, verejne možnosť svojej porážky nepripúšťajú. Pozorovatelia upozorňujú na mimoriadne silný vplyv Tudžmanovej strany na médiá (najmä elektronické) i na prepojenosť HDZ na štátnu administratívu, ozbrojené sily, políciu a manažmenty podnikov, či už štátnych alebo „sprivatizovaných“ do rúk lojálnych prívržencov strany. Nie je vylúčený ani pokus o sfalšovanie výsledkov volieb - taký názor zdieľajú nielen politickí odborníci, ale aj mnohí chorvátski občania. Tudžman zatiaľ počíta so spoluprácou s volebným blokom Chorvátskej strany práv (HSP) a Chorvátskej kresťanskodemokratickej únie (HKDU). Hoci formálne v opozícii, extrémne pravicová HSP je už roky považovaná za satelit HDZ. HKDU je v podstate bezvýznamná strana, ktorá sa do parlamentu môže dostať len prostredníctvom spolupráce so silnejšími. (Nie je pritom nezaujímavé, že jej predseda Marko Veselica vždy patril k najväčším kritikom Tudžmanovej vlády). Prieskumy verejnej mienky dávajú koalícii HSP a HKDU 6 až 8 percent voličských preferencií.
Určitou záhadou zatiaľ zostáva možná volebná účasť subjektov zastupujúcich srbskú menšinu. Vedúca politická sila chorvátskych Srbov - Samostatná demokratická srbská strana (SDSS) - je síce najsilnejšou stranou v niekoľkých obciach a v meste Beli Manastir (všetko v oblasti východného Slavónska a Baranje), pozorovatelia však odhadujú, že by jej pokus získať kreslá v Sabore skončil fiaskom. Srbov je v súčasnej demografickej štruktúre krajiny pravdepodobne menej ako 5 percent (čo je menej ako hranica zvoliteľnosti do parlamentu), otázkou je tiež, či by práve všetci chorvátski občania srbskej národnosti dali svoj hlas práve strane Vojislava Stanimiroviča.
ADAM ALTMAN, Záhreb
(Autor je spolupracovníkom SME)
