Napriek tomu, že hlavným mottom ešte prebiehajúcej návštevy čínskeho prezidenta v šiestich krajinách je utuženie bilaterálnych vzťahov a obchod, ľudské práva boli aspoň na jeho prvých dvoch zastávkach po celý čas témou číslo jeden, aj keď politici sa o nich zmieňovali len, jemne povedané, v rukavičkách. Už len preto, že sa o nich počas 17-dňovej cesty toľko hovorilo. Každý krok jeho návštevy v Británii noviny sledovali pod drobnohľadom, skúmali, či sa komunistickému vodcovi nedostalo viac náklonnosti, ako predpisuje diplomatická etiketa, či bol každý jeden bod protokolu akurátny a či sa nevyskytli výnimočné privilégiá. Dobré meno kráľovskej rodiny po prijatí prezidenta v Buckinghamskom paláci, do ktorého vstúpia ročne najviac dve hlavy štátu, trochu napravil princ Charles, ktorý nebol prítomný na bankete na čínskom veľvyslanectve. Podľa kráľovskej etikety sa takéto pozvanie považuje za príkaz, no podľa Buckinghamského paláca to boli osobné dôvody, a nie symbolické gesto, pre ktoré princ z Walesu nesplnil svoje protokolárne záväzky. Princ Charles je pritom veľkým obdivovateľom tibetského dalajlámu, ktorého pred pár mesiacmi hostil vo svojom sídle.
Hostitelia sa snažili zaistiť, aby čínskeho vodcu nestihlo nič nepríjemné, a polícia sa snažila udržať protesty mimo jeho dohľadu - zatkla sedem ľudí a konfiškovala tibetské zástavy. Aj na Downing Street 10 k premiérovi Tonnymu Blairovi ho voviedli bočným vchodom, aby nemusel prejsť popri skupine protestujúcich. Podľa niektorých médií boli policajné akcie neadekvátne. Keďže sa všade dostavila aj hŕstka čínskych študentov s čínskymi vlajkami, čínska domáca tlač mohla odignoirovať protesty a ospevovať veľkoleposť prijatia.
S veľkou zvedavosťou čakala britská verejnosť, či Blair na stretnutí s Ťiangom obháji svoju koncepciu etickej zahraničnej politiky. Stretnutie sa konalo až po tom, ako boli oznámené dva lukratívne obchody, ktoré ešte ďalej upevnia pozíciu Británie ako druhého najväčšieho vývozcu do Číny po USA. Podľa britských médií boli ľudské práva na programe, hovorilo sa o Tibete a disidentoch a minister zahraničných vecí Robin Cook predložil zoznam disidentov, o osud ktorých sa Londýn obáva.
Ani vo Francúzsku, ktoré tradične jasnejšie oddeľuje od seba pojmy zahraničnej politiky a vnútorných záležitostí krajín, s ktorými spolupracuje, sa Ťiang protestom nevyhol. Polícia vyprázdnila časť Lyonu, v ktorej ho v piatok prijal prezident Jacques Chirac v reštaurácii, a lokálna tlač napísala, že Lyon sa stal na počesť čínskeho hosťa „zakázaným mestom“. Demonštráciu na podporu sekty Falungong francúzske úrady zakázali. Za prílišnú horlivosť a prekročenie diplomatických povinností dostal mnoho kritiky aj prezident Chirac, ktorý ho prijal vo svojom súkromnom zámku v Bity v strednom Francúzsku. Stretnutie však malo na rozdiel od okázalostí v Buckinghamskom paláci súkromný charakter. Disident Wej Ťing-šeng, ktorý nasleduje Ťianga na jeho ceste a ktorý strávil 18 rokov v čínskom väzení, v tejto súvislosti povedal: „Keď plánujete pozvať diktátora, ktorý má krv na rukách, k sebe domov, mali by ste ho aspoň poprosiť, aby v budúcnosti zabil o niečo menej ľudí.“ Podľa Chiracovej hovorkyne sa obaja muži o ľudských právach zhovárali tri hodiny.
Obchodné vzťahy sú rovnako dôležité aj pre Francúzsko, aj keď Čína nie je ani medzi prvou desiatkou najdôležitejších obchodných partnerov Paríža. V tlači sa veľa diskutovalo o tom, prečo a akou formou hovoriť s Čínou o ľudských právach a francúzska verejnosť od svojich politikov očakávala minimálne to, aby bolo jasné, že existujú veci, v ktorých sa s čínskym vodcom rozchádzajú.
KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ
