Dnes je na bratislavskej Novej scéne premiéra projektu Strom, ktorým Slovenský ľudový kolektív (SĽUK) oslavuje svoje päťdesiatročné jubileum. Ide o scénickú koláž, kde sa stierajú hranice medzi folklórom a súčasnosťou. Je prierezom slovenskej ľudovej kultúry a zároveň moderných trendov. Hudbu skomponoval Henrich Leško, scénu navrhol Peter Čanecký, kostýmy Alexandra Grusková a autorom, choreografom i režisérom predstavenia je Ján Ďurovčík.
V posledných mesiacoch ste žili iným žánrom - retromuzikálom Pomáda, ktorý chystáte v Prahe. Nebol problém preladiť sa na SĽUK?
„Nie, mám striedanie žánrov rád. Je to vzrušujúce, ako keď vymeníte dajme tomu lyžiarsky svah. Necítite únavu, nudu, oddáte sa celý. Veď to sa vie, že zmena človeku prospieva.“
Aký je váš vzťah k SĽUK-u?
„Kým som s ním nespolupracoval, bral som ho ako špičkový profesionálny súbor, ale mojou srdcovou záležitosťou bola Lúčnica, kde som tancoval. No teraz sa môj vzťah zmenil. Viete, ja každé tri mesiace žijem v novom divadle, s novými ľuďmi. V novom prostredí sa vždy spočiatku snažím udržiavať odstup. Aj preto, aby sa mi ľahšie odchádzalo. No ako sa blíži premiéra, s tými ľuďmi sa spriatelím, začne mi na nich záležať. Aj so SĽUK-om je to tak. Získal som v ňom priateľov a spoznal skvelý vysoko profesionálny kolektív.“
Ako sa vám pracovalo?
„Prišiel som do telesa, ktoré má za päťdesiat rokov vybudovanú svoju tvár, poetiku. Samozrejme, že som mal veľký pocit zodpovednosti, možno aj strachu. Bolo to iné, ako keď robím v divadle, ktoré má za sebou dve premiéry a jednu z nich som režíroval sám. Dá sa to trochu porovnať s Pomádou, kde mám zase zodpovednosť za svojich hercov, lebo len keď bude dobrá a bude sa hrať, budú mať na živobytie. Tu ma zas zaväzovala slávnostnosť chvíle - päťdesiate výročie.“
Dominantou scény je obrovský strom - zjednocujúci motív celého predstavenia. Prečo ste sa rozhodli pre tento symbol?
„Ponúkol som tri rôzne témy. A strom, symbol života, sa zapáčil všetkým. Predstavenie sa skladá z dvanástich obrazov - obraz lásky, plodnosti - každý by bol témou na celovečerný projekt. My sme však nechceli pitvať, skôr nastaviť životu zrkadlo. Ukázať, ako sme sa pod stromom hrávali, milovali, skrývali sa a teraz si ho my sami ničíme. Nenávisťou, závisťou.“
V tanci, hudbe, kostýmoch sú viac dominantní súčasní tvorcovia než ľudová tvorivosť. Vyznávači folklóru budú asi krčiť nos.
„My sme celkove už od folklóru trochu odbehli. A tí, ktorí vykrikujú, že sú najfolklórnejší, majú kroje najviac štylizované. Páčilo sa mi, ako sa Saša Grusková znova vrátila k reálnym odevom našich dedov a zároveň zohľadnila, že odev sa stále vyvíja. Folklór ako taký nie je predsa charakterizovaný žiadnym časovým obdobím. Snažili sme sa, aby divák ani nezbadal, kedy hráme ľudovku a kedy je to Henrichova hudba. Myslím, že sa mu ju podarilo skomponovať skvele, vôbec necítiť, že tri štvrtiny hudby sú novo vydumané.“
Sú tu však aj reálne tradície, tance, zvyky. Museli ste sa nejako špeciálne pohybovo predpripraviť?
„Nie. Ja som na tom vyrastal. Od deviatich rokov som tancoval vo folklórnych súboroch, študoval som choreografiu ľudového tanca na VŠMU. Mám z toho skúšky, takže vedomosti v podvedomí mám. Vždy dlho rozmýšľam, čo chcem jednotlivými obrazmi povedať, naplniť ich krokmi už nie je problém.“
Ste zároveň choreograf, režisér, autor. Nechystáte sa vo svojich predstaveniach aj tancovať?
„Tým som si už prešiel v mladosti, teraz sa mi viac páči naspievať si pesničku. V Strome je to napríklad Nenávisť. Ale, samozrejme, to je len taká zábava. Objavím sa asi aj na javisku, v projekte Pľujem na vaše hroby na motívy románu Borisa Viana, ktorý chystám na Novej scéne.“
Pomáda nebude mať prednosť?
„Áno, 28. októbra ma už čakajú v Prahe, premiéra by definitívne mala byť 16. decembra.“
Odkladala sa kvôli rekonštrukcii divadla. Už je hotové?
„Hovoria mi, že hej. Teraz som v Prahe dlho nebol, musím to ísť skontrolovať. Viem len, že producent včera odcestoval do Ameriky zháňať auto. Dúfam, že nie so spakovanými kuframi.“
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
