Poór oznámil, že predal Arad, Naftu Trade, Druhú obchodnú, a teda aj Naftu Gbely zahraničnej firme. Predseda vlády, ktorý si odskočil zo zasadania CEFTA, aby osobne potvrdil, že trvá na odvolaní vedenia FNM, po hlasovaní neskrýval svoju spokojnosť. Rozhodnutie poslancov vraj posilnilo dôveru medzi vládou a parlamentom a pre neho je „povzbudením do ďalšej práce“. Premiér však nemá veľa dôvodov, aby žil v presvedčení, že väčšina vládnych poslancov uverila jeho argumentom. Ako povedal Béla Bugár, v skutočnosti ich „presvedčilo“ najmä to, že iný výsledok hlasovania by znamenal vyjadrenie nedôvery vláde.

CELÉ TO BUDE INAK

Správa, že Vladimír Poór predal spoločnosť Arad a tým aj Naftu Gbely spoločnosti Konzorcium IPB-AII, ktorá ju kúpila pre americkú spoločnosť Cinergy, vnímala verejnosť ako výbuch politickej bomby. Znamenala totiž, že po prvej „lúpeži storočia“ bola Nafta Gbely štátu ukradnutá aj druhý raz. Reakcie politikov boli adekvátne sile výbuchu - v zmätku, ktorý nastal, urobil prvý jasný krok minister hospodárstva Ľudovít Černák. Z postu generálneho riaditeľa Slovenského plynárenského priemyslu odvolal Pavla Kinčeša. Ten si však odmietol odvolací dekrét prevziať a proti rozhodnutiu svojho rezortného ministra sa odvolal u premiéra. Mikuláš Dzurinda sa svojho blízkeho a dlhoročného spolupracovníka zastal, a tak prvý pokus ministra nájsť vinníka v osobe riaditeľa SPP, nevyšiel. Ľudovít Černák sa k nemu okamžite prestal čo i len hlásiť - na otázku redaktora TV Markíza, či je pravda, že odvolal šéfa SPP, sa iba usmieval a mlčal…

Po niekoľkých mesiacoch však pre tú istú televíziu povedal, že Kinčeša odvolal z jediného dôvodu. Vraj „aby nikto za SPP nemohol nič podpísať, až kým sa veci nevyjasnia“. Minister sa vraj obával, že vedenie SPP podpíše s novým majiteľom Nafty dlhodobý kontrakt, ktorý urobí z vlády štatistu. „Keby bol pán Ducký podpísal s pánom Poórom kontrakt na 20-30 rokov, my si môžeme pískať a Poór je najbohatším človekom strednej Európy,“ vyhlásil pán Černák, čím priznal, že bývalému riaditeľovi SPP Jánovi Duckému, poslancovi HZDS a spolupracovníkovi pána Mečiara dôveroval viac ako spolupracovníkovi Mikuláša Dzurindu. Duckého, ktorý mohol kedykoľvek podpísať kontrakt s Poórom, totiž ponechal vo funkcii celý týždeň, kým Kinčeša, ktorý mohol podpísať podobný kontrakt s novým majiteľom Nafty, odvolal okamžite… Lenže minister rovnako okamžite zmenil názor, keď mu vraj premiér Dzurinda povedal: „Garantujem ti, že v tejto stope nebezpečenstvo nehrozí. Mám informácie, ktoré hovoria o tom, že to bude pravdepodobne celé inak, že sa tam angažujú iní ľudia.“ Pátranie po zodpovedných sa potom presunulo do inej stopy. Nebolo ich ťažké nájsť - stačilo si len vybrať.

TOTO JE KAUZA PORADCOV

V nedeľu 11. apríla 1999 sa na Ministerstve hospodárstva SR zišla vybraná spoločnosť. Na spoločnom rokovaní sa stretli minister Černák, štátny tajomník Sabol, prezident FNM Kaník, poradca generálneho riaditeľa SPP Ratkovský a zástupcovia dvoch veľkých zahraničných firiem - TransCanada International a Sinergy Group. V čase, keď ešte Nafta Gbely bola súkromným majetkom Vladimíra Poóra, predstavitelia štátu a FNM rokovali so zahraničnými firmami o tom, za akých poodmienok by sa Nafta mohla stať ich majetkom. Spoločný záujem ministerstva a FNM nájsť pre záhorskú firmu zahraničného majiteľa však viedol k tomu, že medzi nimi vznikol záujmový konflikt, kto má byť tým vyvoleným.

V máji na porade ekonomických ministrov predložilo vedenie FNM návrh, ktorým ako investora odporučilo firmu Cinergy, lebo údajne predložila najlepšiu ponuku. Podľa Ľudovíta Kaníka to vraj nebolo žiadne osobné stanovisko, ale „jednoducho fakt, ktorý vyšiel obyčajným zrátaním čísel“. Ministerstvu hospodárstva, SPP a poradcovi riaditeľa Kinčeša sa však viac pozdávala ponuka firmy TransCanada. Keď vypukol škandál s „druhou krádežou“ Nafty, Ľudovít Černák ochotne novinárov i verejnosť upozornil na skutočnosť, že jeden a ten istý pán, „ktorý bol v materiáloch uvedený ako predstaviteľ Cinergy, sa zúčastňoval rokovaní aj ako predstaviteľ FNM“. Človekom, ktorý podľa ministra plnil túto dvojrolu, bol Štefan Jánošík, poradca viceprezidenta FNM Ladislava Sklenára.

Lenže potom aj prezident fondu Ľudovít Kaník oboznámil verejnosť s tým, že 11. apríla na spomenutej porade na ministerstve hospodárstva predstavitelia firmy TransCanada oznámili, kto ich bude na Slovensku zastupovať: „Navrhované transakcie môžu byť realizované cez spoločnosť Slávia Capital.“ Slávia Capital mala byť tou firmou, ktorá pre nich „zabezpečuje prepojenosť s miestnymi podmienkami“. Jedným z troch spolumajiteľov Slávie Capital bol a je inžinier Peter Ratkovský, teda človek, ktorý sa na rokovanich zúčastňoval ako predstaviteľ SPP, čiže firmy, ktorá patrí do rezortu ministra hospodárstva. To, čo bolo pre ministra neprijateľné a odsúdeniahodné v prípade FNM, blahosklonne toleroval v prípade SPP. A hoci v polovici júla Ľudovít Černák vyhlásil, že „toto je kauza poradcov“, trval na tom, že Poór predal Arad a Naftu s vedomím a so súhlasom predstaviteľov FNM - keď im vraj nevyšiel prvý pokus, aby Naftu získala firma Cinergy, „tak ho realizovali cez Poóra o dva mesiace neskôr“.

FNM VYJADRIL SÚHLAS

Ministerstvo hospodárstva poskytlo novinárom zápis z rokovania, ktoré viedli 6. júla štátny tajomník Sabol a zástupca Konzorcia IPB-AII Robert Piksa. Uvádza sa v ňom: „Pán Piksa vyhlásil, že transakcia kúpy spoločnosti ARAD, a. s., bola vykonaná po dôkladných právnych rozboroch a po niekoľkonásobných konzultáciách s vedením FNM SR na najvyššej úrovni, na ktorých FNM vopred vyjadril súhlas s uskutočnením transakcie a prisľúbil, že uzavrie dohodu o mimosúdnom vyrovnaní sporu s Druhou obchodnou, a. s.“ Zo zápisu vyplýva, že IPB-AII konalo so súhlasom FNM ako oficiálneho orgánu, „ktorý je na takýto súhlas príslušný“.

Na výzvu médií pán Piksa potvrdil, že zverejnený zápis je korektný. Na verejnú výzvu Ľudovíta Kaníka, či tým človekom z vedenia FNM, s ktorým „konzultoval“ transakciu, a ktorý dal súhlas s jej realizáciou a prisľúbil mimosúdne vyrovnanie s Druhou obchodnou, bol on, Robert Piksa Kaníkovi napísal: „Nikdy som s Vami osobne ani telefonicky nehovoril o príprave akvizície spoločnosti Arad…“ A hoci pán Piksa odmietol priamo uviesť mená a funkcie pracovníkov FNM, s ktorými rokoval, do „vedenia FNM na najvyššej úrovni“ patril už len jeden človek.

Na rozdiel od Piksu pán Vladimír Prerad, zástupca spoločnosti Cinergy Global Resources, v liste premiérovi priamo napísal, že o transakcii vedel viceprezident fondu Ladislav Sklenár. Zástupca SDĽ vo FNM však toto tvrdenie poprel. Aj keď Cinergy, rovnako ako IPB-AII vyhlasovala, že odkúpenie Aradu bolo legitímne, lebo naň mala súhlas FNM, nikdy nepredložila hodnoverný dôkaz, ktorý by potvrdzoval účasť FNM na tejto transakcii. Ako sa ukázalo 18. augusta 1999, odpredaj Nafty Gbely sa vlastne neuskutočnil - v ten deň totiž Vladimír Poór oznámil, že „kroky smerujúce k odpredaju firmy Arad boli skončené“, a že k samotnej transakcii nikdy nedošlo. Tak premiér, ako aj minister hospodárstva však trvali na tom, že páni Kaník a Sklenár musia zo svojich postov odísť. Prezident fondu predložil verejnosti svoju verziu, prečo volanie po jeho odchode je také úporné.

V DUCHU NOVEJ KULTÚRY

Ľudovít Kaník porozprával, ako v marci 1999 prišiel na to, že „už sú vo finále rozhovory s jedným zahraničným investorom - s TransCanadou - ktoré sa viedli aj na úrovni ministerstva hospodárstva a že je zmluva takmer pred podpisom“. Porozprával, že túto zmluvu by nepodpísal štát, ale Poór spolu s SPP, takže by vláda a FNM nezískali absolútne nič - Slovensko by iba prišlo o najväčšie bohatstvo podniku, teda o podzemné zásobníky. Podľa Kaníka bolo o pripravovanej zmluve „ministerstvo hospodárstva informované, minimálne pán minister“. Prezident FNM tvrdil, že naliehanie na jeho odchod je preto také silné a nepoľavujúce, lebo „prekazil niečie plány a to sa neodpúšťa“.

Interpretačnú vojnu o to, kto čo zavinil a kto za čo zodpovedá, viedli obe strany sporu takmer štyri mesiace - bolo to zničujúce nielen pre ne, ale aj pre vládnu koalíciu ako celok. Pritom existovala možnosť, aby sa tejto autodeštrukcii vyhli - na začiatku júla totiž Ľudovít Černák „v duchu novej politickej kultúry“ navrhol novátorské riešenie. Vyhlásil, že je pripravený podať demisiu, „ak ju podajú aj páni Kaník a Sklenár z FNM“. Jeho ponuka však trvala len pár dní - dovtedy, kým Ľudovít Kaník aj za svojho kolegu nepotvrdil, že návrh ministra na obojstrannú demisiu považuje za dobrý nápad.

Namiesto demisie, ktorá by naozaj bola politicky kultúrnym krokom, škodili všetci zúčastnení sebe i vládnej koalícii, aby napokon o svoje kreslá aj tak prišli. To, čo koalícia mohla realizovať takmer bez strát, vykonala až vtedy, keď utrpela značné politické škody. Politológ László Öllös aj v súvislosti s tým napísal, že útočením na svojho partnera zainteresovaní neoslabovali iba napádaného, ale aj samých seba, lebo maximalizovali preferencie svojich opozičných súperov. Spor o „druhú krádež“ Nafty Gbely totiž v očiach verejnosti maximálne zahmlil rozdiel medzi vládnucou garnitúrou minulou a súčasnou. Veľký podiel na tomto zahmlení má aj premiér osobne.

RAZANTNÝ DÔKAZOVÝ MATERIÁL

Mikuláš Dzurinda energicky tvrdil, že rozhodujúci objem „akcií významnej bonity“ zostal na Slovensku len vďaka razantnému zásahu vlády. Podľa jeho informácií istá zahraničná firma bola zaň ochotná zaplatiť istému priekupníkovi 200 miliónov dolárov. Jeho rozhorčenie išlo až tak ďaleko, že inicioval trestnoprávne konanie proti dvom vedúcim činiteľom FNM. Orgánom činným v tomto konaní ponúkol „svoje svedectvo, svoje dokumenty, svoje získané poznatky“.

Problém bol v tom, že rovnaké „svedectvo“ ponúkol aj členom vlády a koaličným poslancom. Išlo aj o dokument získaný policajným odpočúvaním. Bol to prepis rozhovoru medzi Ľudovítom Kaníkom a Vladimírom Poórom. Podľa premiéra predstavoval dôkaz, že prezident FNM dohodol prostredníctvom Poóra obchod so Cinergy. Podľa šéfa fondu však reč nebola o dohodách so Cinergy, ale o dohodách medzi FNM a Poórom. Pred predsedom DS Jánom Langošom sa premiér vyjadril, že záznam získaný policajným odposluchom nechal dvadsaťkrát rozmnožiť, aby ho dal k dispozícii členom vlády ako „razantný dôkazový materiál“. Tento postup verejne obhajoval minister Černák, ktorý tvrdil, že „nebol porušený žiaden zákon Slovenskej republiky“. A hoci nahrávka telefonického rozhovoru bola legálna, lebo na odpočúvanie Poóra dostali príslušné orgány zákonný súhlas, v súlade so zákonom nebolo to, ako jeho prepis použil predseda vlády.

Neexistuje totiž právny dôvod, ktorý by vláde umožnil, aby sa oboznámila s písomným záznamom rozhovorov, ktoré sa zaznamenávajú výlučne pre potreby orgánov činných v trestnom konaní. Navyše podnet pána premiéra, aby polícia preverila podozrenie z protiprávneho postupu vedenia fondu, nemal taký úspech, aký si od neho sľuboval. Polícia totiž nedospela k zisteniam, ktoré by potvrdili podozrenie zo spáchania trestných činov. Potom aj advokát Ernest Valko verejne potvrdil, že aj jemu dal premiér na výber z dvoch možností - buď sám odstúpi, alebo aj na neho podá podnet na trestné stíhanie, lebo má k dispozícii nahrávky, ktoré to umožňujú. „Na moje námietky, či boli získané legálne, mi oznámil, že existujú tieto nahrávky. Vzhľadom na to, že som si nebol vedomý trestného činu, povedal som mu, že ak má ten pocit, že došlo k spáchaniu trestného činu, tak musí podať podnet na trestné stíhanie,“ reprodukoval pán Valko obsah rozhovoru s premiérom.

Po niekoľkých týždňoch sa o trestnoprávnej zodpovednosti ľudí FNM síce prestalo hovoriť, ale premiér nestratil presvedčenie, že zodpovednosť za „druhú krádež“ Nafty Gbely treba hľadať iba a len na Fonde národného majetku. Spôsob, akým premiér uplatnil svoje podozrenie, že „štátne orgány nekonali vo verejnom, ale v súkromnom záujme“, však v očiach verejnosti rovnako poškodil jeho, ako aj tých, koho sa podozrenie týkalo. Nemalá časť verejnosti nebola ochotná akceptovať skutočnosť, že predseda vlády pojal podozrenie iba voči predstaviteľom jedného orgánu, no voči ministrovi, SPP a predstaviteľovi firmy Slávia Capital kritický postoj nezaujal. To bol dôvod, pre ktorý aj koaliční poslanci tak dlho odolávali jeho návrhu na odvolanie vedenia FNM. Až demisia ministra Černáka premiérovi pomohla, aby konečne dosiahol svoj cieľ.

Mikuláš Dzurinda komentoval odvolanie Kaníka a Sklenára výrokom, že „ryba smrdí od hlavy a my nesmieme žmúriť oči, ani keď ide o ľudí z nášho košiara“. Tento výrok by bol celkom namieste, keby ho vyslovila kladná postava tohto príbehu, ktorá nezažmúrila oči pred nikým. Ani pred FNM, ani pred ministrom. V príbehu „druhej krádeže“ Nafty Gbely však taká postava nevystupuje.

MARIÁN LEŠKO