„Čierna Hora má toho už dosť, nechceme ďalej žiť v rovnakom štáte so Slobodanom Miloševičom! Chceme nezávislú Čiernu Horu, pokiaľ možno spôsobom, akým sa od seba oddelili Česi a Slováci, ak nie – sme ochotní bojovať za svoju slobodu!“ Takéto a podobné vety možno v malej republike na pobreží Jadranského mora, potenciálnom ďalšom ohnisku konfliktu na Balkáne, počuť viac-menej všade - od jednoduchých občanov až po politikov.
Jedným z vodcov hnutia za sebaurčenie Čiernej Hory je vo svete už dobre známy reformný čiernohorský prezident Milo Djukanovič, ktorý prichádza na pozvanie svojho českého kolegu Václava Havla do Prahy.
Ako by ste opísali súčasný štatút Čiernej Hory? Formálne ste totiž spolu so Srbskom súčasťou Juhoslovanskej zväzovej republiky (JZR), v praxi však v mnohých ohľadoch vystupujete ako úplne suverénny štát.
„Režim Slobodana Miloševiča drasticky porušuje ústavu a všetky zväzové orgány vo všetkých mocenských štruktúrach sú podriadené jeho diktatúre, to je fakt, a preto je totálne ohrozená rovnoprávnosť Čiernej Hory vo federácii. Spolkový štát prakticky neexistuje, vzhľadom na to, že v jeho orgánoch nesedia autentickí predstavitelia Čiernej Hory a Čierna Hora sa nepodieľa ani na rozhodovaní na najvyšších federálnych miestach. Preto také rozhodnutie ani neuznáva. Ako seriózne a pred svojimi občanmi zodpovedné vedenie sme sa tak v ich záujme rozhodli prevziať právomoci spolkového štátu vo všetkých oblastiach, v ktorých sa rozhodovalo na úkor a na škodu Čiernej Hory. To všetko s cieľom ochrániť štátne a nacionálne záujmy a tiež preto, aby sa vytvorili podmienky na úplný rozvoj demokracie, reforiem, zachovanie medzietnického súladu, normalizáciu vzťahov so susedmi a tiež na zapájanie sa do európskych a transatlantických štruktúr. Znamená to, že demokracia, budovanie silnej a slobodnej spoločnosti a ekonomický rozvoj podľa štandardov vyspelého sveta začínajú byť realitou a viditeľnou vyhliadkou pre budúcnosť Čiernej Hory, čo je v úplnom protiklade so štátnou politikou v JZR, v ktorej je z formálnoprávneho hľadiska Čierna Hora federálnou jednotkou.“
Srbsku a juhoslovanskému prezidentovi Slobodanovi Miloševičovi ste odovzdali zoznam požiadaviek, ktorými v podstate žiadate buď konfederáciu, alebo nezávislosť Čiernej Hory. Naozaj veríte, že Belehrad bude akceptovať vaše požiadavky?
„Nejde o žiaden zoznam požiadaviek, ale o poctivú a jedinú možnú serióznu ponuku Srbsku, ako prehodnotiť vzťahy v záujme obidvoch strán, podľa súčasných kritérií a v súlade s pravidlami, na základe ktorých žije naše európske prostredie a civilizovaný demokratický svet. Dúfam, že v Belehrade ešte stále majú aspoň zrnko rozumu v hlavách, aby takto pochopili náš návrh a na poslednú chvíľu, na úsvite nového veku, zastavili svoj katastrofálny a strmhlavý pád.“
Väčšina pozorovateľov súhlasí so stanoviskom, že to, čo dnes presadzuje čiernohorské vedenie, sa veľmi podobá správaniu Slovinska a Chorvátska v rokoch 1990 - 1991. Belehrad vtedy odpovedal vyslaním vojsk a nabádaním chorvátskych Srbov do vzbury, čo nakoniec malo za následok krvavú vojnu. Neobávate sa podobného vývoja udalostí v prípade vašej republiky?
„Možno mnohí v tom vidia podobnosť, ale sú tu aj obrovské rozdiely. Je už predsa iná doba a za nami je takmer desaťročie, bohužiaľ, bolestných skúseností, po ktorých sú veci oveľa jasnejšie ako nám tu doma, tak i z pohľadu medzinárodného spoločenstva na udalosti v tomto regióne. Vyvolávanie krízových situácií a chaosu je obľúbenou metódou Miloševičovej technológie vládnutia, deštrukčných následkov, ktorých nebola ušetrená ani Čierna Hora. Ale bez ohľadu na to, aký bude konečný výsledok, dúfam, že ho nebudeme musieť dosiahnuť prostredníctvom ozbrojeného konfliktu. Aspoň Čierna Hora robí všetko preto, aby sa tak nestalo.“
Ale ak predsa len vypukne vojna, môže malá Čierna Hora čeliť neporovnateľne väčšiemu Srbsku? Nerozhodli by ste sa v takej situácii požiadať o pomoc medzinárodné spoločenstvo?
„Opakujem - verím, že vojna nebude, lebo Čierna Hora nemá problémy so Srbskom ani so srbským národom, srbskými občanmi, ale s tamojším diktátorským režimom. Taká je viac-menej naša celková historická skúsenosť vo vzťahoch so Srbskom. Na druhej strane, keď sa pozrieme na dejinné udalosti, zistíme, že všetci agresori proti Čiernej Hore boli územne i počtom obyvateľov oveľa väčší a Čierna Hora napriek tomu vždy ostala nepokorená. Čo sa týka možnej úlohy medzinárodného spoločenstva, domnievam sa, že jej skúsenosti s juhoslovanskou krízou sú dnes podstatne iné ako predtým a že by doterajšiu politiku postkonfliktných reakcií tentoraz vystriedali preventívne postupy.“
Vaša krajina má ešte jeden problém - národnostnú rozdielnosť občanov. Je známe, že sa mnohí obyvatelia Čiernej Hory považujú národnostne za Srbov, teda by pravdepodobne neboli spokojní s odtrhnutím od Srbska. Aký je váš názor na to?
„Áno, Čierna Hora je multietnická spoločnosť. To sa však dosiaľ, dokonca ani v najhoršom období krízy a vojny pred naším prahom, neukázalo ako problém, ale ako naša veľká výhoda a skutočné bohatstvo. Čierna Hora otvorila počas vojnového blaznenia na území bývalej Juhoslávie svoje dvere dokorán všetkým nešťastníkom, bez ohľadu na ich národnosť či pôvod. Taká politika sa teší rešpektu u všetkých čiernohorských občanov. Máte pravdu, keď hovoríte, že v Čiernej Hore žijú i ľudia, ktorí sa považujú za Srbov, ale tých predsa nie je tak veľa. Pri sčítaní ľudu v roku 1991 (vtedy v čase rozkvetu a eufórie srbského nacionalizmu) sa k srbskej národnosti u nás hlásilo len okolo 9 percent občanov. Podstatou a cieľom našej demokratickej politiky je práve možnosť, aby sa všetci čiernohorskí obyvatelia rozhodovali v súlade s rozvojovými, a nie nacionálnymi programami, podľa noriem, ktorými sa v súčasnosti riadi civilizovaný svet, nie na základe nacionálnych mýtov a sebaklamov. Vedomie čiernohorského človeka (a keď hovorím čiernohorského, mám na mysli v občianskom zmysle slova) sa dnes nesporne mení v tomto progresívnom smere.“
Predpokladajme, že sa Čierna Hora skôr či neskôr skutočne osamostatní. Z čoho by potom ako nezávislý štát žila a čo by boli čiernohorské štátne priority?
„Od vzniku Čiernej Hory nás zamestnáva otázka, ako a z čoho by mohla prežiť. Belehradskí hegemonisti Čiernej Hore dlhé desaťročia podsúvali a podsúvajú dodnes, že by jej obyvatelia zomreli od hladu, keby nebolo Srbska. Naše nezhody so Srbskom sa začali pred niekoľkými rokmi, keď som ako predseda vlády v čiernohorskom parlamente vyhlásil, že by sa Čierna Hora bez problémov uživila, ak by samostatne financovala všetky svoje štátne potreby, pretože bez ekonomickej nezávislosti nie je možné presadiť ani samostatné názory alebo postup, nieto ešte samostatný štát. Ak Srbsko neprejaví záujem o záchranu štátneho zväzku s nami, Čierna Hora má prírodný, hospodársky aj ľudský potenciál na to, aby sa stala ekonomicky prosperujúcim štátom. Máme vhodnú geografickú polohu, more, hory, obrovské možnosti na turistiku, námornú plavbu, obchod, máme vlastný hliník a bauxit, výborné podmienky na chov dobytka, máme všetko, čo potrebujeme. A najmä - to je naša štátna priorita - chceme nadviazať dobré vzťahy a všestrannú spoluprácu predovšetkým so štátmi založenými v priestore bývalej Juhoslávie, aj s najbližšími susedmi. Chceme ísť do Európy a do širších transatlantických štruktúr.“
S aktuálnym federálnym premiérom a vaším predchodcom vo funkcii čiernohorského prezidenta Momirom Bulatovičom ste kedysi úzko spolupracovali, pravdepodobne ste boli aj priatelia. S postupom času ste sa politicky rozišli. Aké sú dnes vaše vzájomné vzťahy? Ste s ním vôbec v kontakte, a ak áno, na akej úrovni?
„Je pravda, že Momir Bulatovič bol prezidentom Čiernej Hory a že sme nejaký čas úzko spolupracovali a tiež to, že sme sa politicky rozišli. Jeho však nikto normálny v Čiernej Hore nepovažuje naozaj za federálneho premiéra, dokonca aj v Srbsku ním pohŕdajú a pozerajú sa na neho s dešpektom, lebo on nie je žiadny premiér, ale obyčajný Miloševičov poskok, ktorého jedinou prácou je destabilizovať Čiernu Horu. Nie sme v žiadnom kontakte a ani nemožno byť v kontakte s kýmkoľvek, kto je ochotný zradiť alebo už zradil čiernohorské štátne a národné záujmy, kto zákonom iného štátu a iného národa (hoci neviem aj ako blízkeho) dáva prednosť pred záujmami svojho vlastného štátu a jeho občanov. A ten človek stál ani nie taký krátky čas na čele Čiernej Hory! Pritom robil všetko preto, aby v nej vyvolal krvavé konflikty, a to dokonca ani nie pre vlastný prospech, ale pre prospech Slobodana Miloševiča.“
Aký je váš vzťah k vodcom srbskej opozície?
„Máme dosť dobré vzťahy a časté kontakty s väčšinou, resp. so všetkými dôležitejšími lídrami srbskej opozície. Naše vzťahy spočívajú predovšetkým vo výmene názorov na prípadné vytvorenie inej politickej reality v druhej federálnej jednotke JZR.“
Ako posudzujete rozhodnutie vedúcich srbských opozičných politikov, akými sú Vuk Draškovič či Zoran Djindjič, nezúčastniť sa na rozhovoroch s predstaviteľmi Európskej únie v Luxembursku pre požiadavku Európy, aby Srbsko odovzdalo svojich vojnových zločincov medzinárodnému súdnemu tribunálu v Haagu? Nie je to ďalší dôkaz, že srbská opozícia Miloševičovi a jemu podobným nevyčíta ani tak samostatný fakt, že iniciovali a viedli vojny, ale predovšetkým to, že tie vojny prehrávali?
„Ja som tento krok už ohodnotil ako zlý. Nie je politicky múdry ťah vyhýbať sa rozhovorom, bez ohľadu na príjemné alebo nepríjemné otázky, ktoré sú na programe dňa. Domnievam sa, že lídri srbskej opozície, osobitne tí, o ktorých ste sa zmienili, sami pochopili, že to bola chyba. A čo sa týka druhej časti vašej otázky, obávam sa, že je to pravda, najmä u tých, ktorých ideológia má nápadne nacionalistickú farbu.“
Radikálnejší exponeneti ideí čiernohorskej nezávislosti vás dosť často obviňujú z toho, že v podstate ani nemáte záujem o samostatnosť svojej republiky, ale že presadzujete zachovanie takého alebo onakého druhu štátneho zväzku so Srbskom. Takéto tvrdenia sa dávajú do súvislosti s vašou údajnou ambíciou stať sa jedného dňa prezidentom demokratickej Juhoslávie po Miloševičovi. Sú vaše ciele skutočne také? Túžite byť hlavou juhoslovanského štátu?
„Cieľom našej štátnej politiky (a tá má väčšinou podporu čiernohorských občanov a je podporovaná aj zo sveta) je - ako som už povedal - ekonomická prosperita a lepší život pre všetkých našich ľudí. V dnešnej Čiernej Hore nejde ani o oneskorený nacionálny romantizmus, ani o potrebu užiť si štátnosti za každú cenu, pretože Čierna Hora patrí k najstarším európskym štátnym útvarom. My chceme rozvoj v smere, ktorý som uviedol, buď v štátnom zväzku so Srbskom, alebo samostatne, čiže obvinenia tohto druhu nemajú žiadny reálny podklad. Ja som demokraticky zvoleným prezidentom Čiernej Hory, mandát mi bude trvať viac ako ďalšie tri roky, mám tu veľa práce a všetky moje plány sú spojené s Čiernou Horou.“
Na pozvanie prezidenta Václava Havla prichádzate na návštevu do Prahy. Čo očakávate od stretnutia so svojím českým hostiteľom?
„Rád som prijal pozvanie prezidenta Havla. Pre mňa bude potešením mať možnosť vymeniť si s pánom Havlom, dokázaným demokratom, veľkým intelektuálom a renomovaným politikom, názory na aktuálnu situáciu v regióne juhovýchodnej Európy a dozvedieť sa, aké sú české skúsenosti s procesmi transformácie spoločnosti, pokojného rozchodu so Slovenskom, s upevňovaním demokracie a budovaním občianskej spoločnosti. Na to všetko sa pozerám s veľkým rešpektom.“
ZLATKO STARČEVIČ, Podgorica
(Autor je spolupracovníkom SME)
