Legenda o svätej Lucii hovorí, že bola vzývaná pri ochoreniach zraku. Jej atribútmi boli teda oči. My si však oči tak ako svätá Lucia Doroty Sadovskej nezakrývajme, ale spolu s ňou vstúpme do sveta jej priesvitných svätcov a svätíc. A to všetko v žiari slnka. Autorka rafinovane porušila indiferentnosť galerijného priestoru - protileteckého krytu. Neurobila to však s pietnou pokorou, na ktorú by si mohla nárokovať religiózna tematika, ale pobavene nás necháva rozpačitých v prvej miestnosti, kde vystavené maľby svätých majú veľkosť poštovej známky a sú len akýmisi ironickými atrapami. V „úkrytovej kaplnke“ však už pri manifestácii svätosti musíme mimovoľne zvážnieť. Určitý priestor sa môže stať posvätným, ak je čímsi viac než len predmetom videným z pohľadu profanum. Prítomná inštalácia obrazov s postavami svätých, ktorí sa vynárajú v žlto-svetelných tonalitách alebo kontúrach z ešte transparentnejšieho, monochrómneho pozadia vníma posvätnosť ako fenomén zjavovania bez minulosti a budúcnosti. Priestor, kde sa všetko odohráva tu a teraz. Pojem zjavovania nie je použitý samoúčelne, Sadovskej svätci so svojimi atribútmi, fragmentmi ľudských tiel sa skutočne zjavujú: z éterického, vnútorného reliéfu obrazu do presvetleného fluida priestoru miestnosti. A my diváci vstupujeme akoby do istej sféry zdania, to oni sa na nás dívajú, neunikajú pred nami, vystupujú pred nás z každej steny a stropu, objavujú sa vo vlastnom svetle, ktoré prichádza odnikadiaľ. Toto halucinačné zviazanie diváka s priestorom koniec koncov korešponduje s maliarskym postojom mladej autorky, pre ktorú stojí v popredí problém ilúzie a simulácie reality a využíva na to maliarsku techniku zrakových klamov. Spomenutá realita nie je za žiadnych okolností kópiou, znázornením inšpirácie sprostredkovanej prírodou, ale konštruovaním priestorovej ilúzie, perspektívnou skratkou ľudského obnaženého tela. Už to nie sú tí svätci vo funkcii ochrancov, didaktov, sprievodcov, ich tiene, prízraky pôsobia svojou nadreálnou blízkosťou labilne a krehko.

Výstava je usporiadaná v rámci projektu Začiatok konca - Koniec začiatku (99/00), ktorý je zameraný na mapovanie a prezentáciu najaktuálnejších tendencií súčasného umenia. A to všetko Dorota Sadovská vo svojej tvorbe nepochybne reflektuje. Je to však zároveň výstava, ktorá je trhlinou v skutočnosti a našej každodennosti, a preto by bola škoda, keby ste ju počas jesenných potuliek po bratislavských Palisádach obišli. RADANA ŽVAKOVÁ

(Autorka je študentka výtvarnej teórie a kritiky)