1994 - v marci prijal komunistami ovládaný parlament ústavu, ktorá zakotvila prezidentský systém a priamu voľbu prezidenta, ktorým sa stal bývalý predseda kolchozu, prorusky orientovaný Alexander Lukašenko.
1995 - v januári 1995 sa Bielorusko pripojilo k programu NATO Partnerstvo za mier. V máji prvé slobodné parlamentné voľby.
1996 - v novembri usporiadal Lukašenko referendum o novej ústave, ktorá dáva prezidentovi široké právomoci. Lukašenko vzápätí rozpustil parlament Najvyšší soviet a vymenoval nový dvojkomorový parlament. Podľa sporných článkov tejto ústavy určil začiatok svojho funkčného obdobia na dátum prijatia novej ústavy, a tak si ho fakticky predĺžil do roku 2001. Najvyšší soviet pôsobí ďalej v opozícii a za koniec svojho mandátu pokladá február 2001. Opozícia označila referendum za zmanipulované a opakovane usporiadala protesty. Predseda opozičného Bieloruského ľudového frontu Zenon Pozňak požiadal o azyl v USA.
1997 - urýchlenie zbližovania Ruska s Bieloruskom na základe dohody o „spoločenstve“, v apríli vzniká Zväz Ruska a Bieloruska.
1998 - v júli bieloruské úrady vysťahovali z rezidencie Drozdy zahraničných diplomatov - EÚ a USA na pol roka zmrazili styky s Bieloruskom.
1999 - od septembra je nezvestný Viktor Gončar, predseda opozičnej Ústrednej volebnej komisie, ktorá sa pokúsila zorganizovať prezidentské voľby po skončení pôvodného mandátu prezidenta Lukašenka. Do exilu ušiel predseda Najvyššieho sovietu Semion Šareckij, bývalý premiér Michail Čigir je vo väzení. Nezvestný je opozičný aktivista Viktor Gončar. (bj)
