ieho trenčianskeho strelca, štvorgólového Dirnbacha. V 110. ligovom zápase dal siedmy, v sezóne prvý gól, ktorý mal napokon mal cenu bodu.
Ako sa rodil gól vašimi očami?
„Videl som, že Hanko sa presadil hlavičkou medzi obrancami Interu a ľahká lopta ide ku mne. Rozhodol som sa ju napáliť a padlo to tam.“
Dali ste niekedy taký rýchly gól?
„Pokiaľ si spomínam, tak nie.“
S akými úlohami vás poslal tréner na ihrisko?
„Aby som zaskočil na mieste zraneného Dirnbacha, podržal loptu v kombinácii v strede ihriska a mal som vypomáhať pri vysúvaní a podpore Porázika na hrote.“
S akým cieľom ste ako mužstvo išli do zápasu?
„Nedovoliť Interu rozvinúť jeho hru a najmä nepúšťať ho do zakončovaní akcií.“
Prejav vášho mužstva bol na hru na súperom ihrisku odvážny.
„Ak by sme prišli na Pasienky s cieľom iba brániť, bola by to voda na mlyn Interu a mohol nám strieľať góly. Tomu sme chceli zabrániť.“
Gólom ste vlastne podvihli sebavedomie celého mužstva. Bolo to cítiť?
„Gól nám pomohol upevniť sa v presvedčení, že ideme v tomto zápase správnym smerom.“
Nie ste sklamaný, že po takom nádhernom góle máte iba bod?
„Sklamaný? Ani nie. Šťastie patrí k športu. Ja som ho mal pri góle, potom nás pre zmenu opustilo pri niektorých šanciach, najmä Šmelkovej v poslednej minúte. Pri troche šťastia sme si mohli odviezť tri body, ale ak by sme pre zmenu mali smolu, mohli sme sa vracať aj bez toho jediného.“
JÁN MIKULA
