Dolár. Po druhej svetovej vojne sa stal oficiálne celosvetovou rezervnou menou, ku ktorej sa investori „uchyľovali“ v čase mieru aj vojnových konfliktov, vždy keď sa na finančných trhoch prejavili náznaky potenciálnej krízy. Hospodárska sila USA, ktorá pre firmy znamenala nielen veľký, ale aj dostatočne kúpyschopný dopyt, vysoká otvorenosť amerických trhov a konkurencia blížiaca sa k svojej učebnicovo dokonalej podobe, to boli faktory, ktoré jednoznačne hovorili v prospech tejto meny. Zavedenie menovej únie na starom kontinente je síce predovšetkým politický projekt dotiahnutý do ekonomického extrému, napriek rozdielnosti jednotlivých ekonomík však nový celok ukazuje životaschopnosť a odhodlanosť prevziať na seba úlohu motora globálneho ekonomického rastu. USA ním boli minimálne poslednú dekádu 20. storočia. Euro posledných týždňov je mena, do ktorej investori a podniky vladajú veľké nádeje. Také veľké, že od polovice tohto roka zažíva európska mena príbeh bájneho Fénixa a dvíha sa každou hodinou na stále silnejšie a silnejšie úrovne. Už včera by ste euro nikde na svete nekúpili za cenu nižšiu ako 1,09 dolára. Vo štvrtok pritom euro stálo len o niečo viac ako 1,07 dolára a správy z USA len nasvedčujú, že ani súčasné úrovne nebudú pre euro posledné. Federálne ministerstvo práce USA včera vydalo správu, podľa ktorej producentské ceny zaznamenali rekordný jednomesačný nárast, čo každý považuje za predzvesť rastu inflácie, pádu cien akcií a výnosov zo štátnych obligácií. Investorská Amerika ešte donedávna nebola ani len ochotná pripustiť, že astronomický rast cien akcií na newyorskej Wall Street by mohla byť nafúknutá bublina, „neracionálne prehnaná“. Hrdosť investorov a ich patriotizmus sú síce pekné, prirodzený pud však zrejme preváži aj tieto vlastnosti, extrémne vyvinuté práve u Američanov.

MICHAL NALEVANKO