Obyvatelia tureckého mesta Adapazari, ktoré 17. augusta postihlo ničivé zemetrasenie, zababušení vo vrstvách darovaného šatstva ráno vychádzajú zo svojich stanov a skladajú zo striech dočasných príbytkov plastové pokrývky. Pomaly začínajú zmetať dážď z minulej noci. „Denne bojujeme s dažďom a chladom. Každú chvíľu môžeme ochorieť,“ hovorí Ilyas Sert, ktorý žije spoločne so ženou a s malým dieťatkom v stane pripomínajúcom indiánske tepee. Jesenné dažde zmenili tábor, v ktorom bývajú tisícky ľudí bez strechy nad hlavou, na krajinu bahna. Tureckí predstavitelia sa teraz pretekajú s časom. Všemožne sa snažia ubytovať týchto ľudí ešte pred príchodom zimy v bytovkách. Do cesty sa im ale stavajú stále nové problémy. Centrum Adapazari, vrátane bánk, vládnych budov a množstva obchodov, sa zrútilo pri zemetrasení, ktoré v Turecku zabilo viac ako 15 800 ľudí a z približne pol milióna Turkov spravilo bezdomovcov. Vládni úradníci rovnako ako robotníci žijú a pracujú v stanoch. Odizolované stany, ktoré sa môžu používať aj v zime, majú k dispozícii iba v jednom z 51 táborov v Adapazari. Ostatné pred dažďom chránia len chabé plastové pokrývky.
„Pracujeme 24 hodín denne, ale to, čo teraz skutočne potrebujeme, je len čas,“ povedal Alparslan Kavaklioglu, zástupca miestneho starostu. Za jeho chrbtom visí mapa mesta označená farebnými zástavkami. Tie označujú jednotlivé stanové tábory. Už vyše osem týždňov tam žije takmer 40-tisíc ľudí. V priebehu tohto víkendu by sa do novopostavených bytoviek, ktoré vyrástli za mestom, malo presťahovať prvých 350 rodín. Prednostné právo majú tie s deťmi. „Podľa plánu by sa mal každý presťahovať do konca novembra,“ povedal Kavaklioglu. Neskorší začiatok a pracovné tempo však naznačujú, že mnohí budú čakať dlhšie. Ankara objednala plynové pece, ktoré by mali stany vyhriať. Obyvatelia táborov však majú obavy. „Ja osobne si do stanu plyn nedám,“ povedal Sert.
V meste Adapazari vzniklo mnoho nových adries. Každý tábor dostal meno podľa skupiny alebo organizácie, ktorá ho založila. Či už je to tabakový gigant, cudzí štát alebo dokonca známy turecký mafián. Len veľmi málo táborov je štátnych. Podmienky v nich sú preto od tábora k táboru rôzne. Zopár ponúka aj škôlku pre deti, či dokonca malú knižnicu, ale väčšina sa skôr denne trápi bez tečúcej vody. „Žijeme v hroznom štáte. Každý by sa chcel sťažovať, ale komu? Čo by sa zmenilo?“ pýta sa Fevziye Turkaydin, robotník na dôchodku, ktorý žije s rodinami svojich dvoch odrastených detí v jednom malom stane.
Ľudia v táboroch hovoria, že pomoc, ktorá zo začiatku do krajiny silno tiekla, sa teraz zredukovala na potôčik. Nálada novodobých tureckých bezdomovcov sa pohybuje od prejavov vďaky za to, že prežili, až k zlosti a frustrácii z neschopnosti riešiť svoje problémy. Mnohí v priebehu posledných dní hľadali a triedili dokumenty zo svojich zbúraných domov, mnohí stratili svojich najbližších. „Týchto ľudí zemetrasenie nezabilo, ale skutočne sa obávam, že to urobí zima,“ povedal jeden štátny zamestnanec.
(REUTERS, kos)
