Sporný je spôsob, akým sa senát vyrovnal s námietkami premiéra Dzurindu proti zaujatosti sudcov Tibora Šafárika a Richarda Rapanta. „Neviem si predstaviť, ako mohol trojčlenný senát, z ktorého sú dvaja sudcovia namietnutí zo zaujatosti, objektívne v tejto veci rozhodnúť. Na prijatie platného rozhodnutia je potrebná väčšina dvoch hlasov. Keďže boli namietnutí sudcovia Šafárik a Rapant, je zrejmé, že rozhodovali sami o sebe,“ uviedol pre SME poslanec Peter Kresák. Ústavní experti v tejto súvislosti poukazujú na fakt, že iný senát ústavného súdu vedený Jánom Drgoncom už odmietol rovnaký podnet exriaditeľa SIS Ivana Lexu, aký podal Svěchota. Podľa Kresáka síce neexistuje zákonné ustanovenie, ktoré by Ústavnému súdu zakazovalo prijať na konanie vec, ktorá už raz bola zamietnutá, „ale je to v rozpore s prirodzenou a právnou logikou“. Podľa informácií denníka SME sú Lexove a Svěchotove podnety totožné, vrátane pravopisných chýb. „Ak je to pravda, potom je nepochopiteľné, prečo sa druhý senát vydal touto cestou,“ komentoval situáciu Kresák. V rozhodnutí Ústavného súdu, ktorým zamietol spomínaný Lexov podnet sa uvádza, že rozhodnutím premiéra Dzurindu o zrušení Mečiarovej amnestie nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd. V texte rozhodnutia sa uvádza, že trestné stíhanie I. Lexu bolo začaté pre spáchanie trestných činov, na ktoré sa prvá ani druhá Mečiarova amnestia nevzťahovala, a preto Dzurindove zrušenie týchto rozhodnutí, „pre stíhanie navrhovateľa nemá právny účinok“. P. Kresák poznamenáva, že prvá Mečiarova amnestia omilosťovala iba trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení M. Kováča ml. a na samotný skutok sa nevzťahovala. „Druhá amnestia je formulovaná tak, že sa zakazuje trestné konanie, čo je v rozpore s ústavou. Medzi trestným konaním a trestným stíhaním je totiž rozdiel,“ vyhlásil Kresák. Dodal, že amnestiou nie je možné zastaviť vyšetrovanie, ale iba trestné stíhanie, respektíve omilostiť osobu z výkonu trestu.