sku sa nepodarilo dobyť separatistické Abcházsko a to Moskva využila vždy, keď od Gruzínska čosi chcela. Tbilisi sa poučilo - začalo Moskve oplácať rovnakou kartou.
Moskva spočiatku podporovala tradične, i keď rozhodne nie ortodoxne moslimských Abcházcov, ktorí dávali prednosť pripojeniu Abcházska k Rusku pred životom v samostatnom Gruzínsku, do ktorého ich kedysi „definitívne“ včlenil Stalin a kde boli vystavení kultúrnej diskriminácii. Neskôr však Moskva otočila - Gruzínsko sa podriadilo jej politike, so škrípajúcimi zubami vstúpilo do Spoločenstva nezávislých štátov a Moskva mu za to dala zbrane a zablokovala hranice s Abcházskom.
Tbilisi však dbalo na zadné vrátka a po podpise dohody o prímerí medzi ruským prezidentom Jeľcinom a čečenským prezidentom Aslanom Maschadovom začalo udržiavať čulé vzťahy s Čečenmi. Začala sa stavba nového cestného spojenia Tbilisi - Groznyj, ktoré vraj Čečeni nazývali Cesta života. Keď Moskva začala začiatkom septembra vojenský útok proti čečenským gerilám, zatiaľ na území Dagestanu zároveň hľadala spôsob, ako preťať všetky „cesty života“ smerujúce do Čečenska i z neho. Preto urobila nasledovné - 9. septembra uvoľnila blokádu ruskej hranice s Abcházskom. Keď sa 3. októbra konali v Abcházsku prezidentské voľby a nové referendum o nezávislosti republiky, ktorú nik na svete neuznáva, ako zahraniční pozorovatelia na ne prišli poslanci ruskej dumy. Tbilisi sa nahnevalo, dokonca pohrozilo Moskve, že pozve na rusko-abcházsku, v skutočnosti však rusko-gruzínsku hranicu vojenských pozorovateľov NATO a zároveň vpustilo do Gruzínska asi dvetisíc osôb z Čečenska.
Pred niekoľkými dňami Rusko hranicu s Abcházskom náhle opäť uzavrelo. Gruzínsko zasa zablokovalo voľný pohyb z Čečenska do Gruzínska. Moskva však už oznámila, že „zvláštny režim“ na rusko-abcházskej hranici bude prehodnocovať. Ako dlho to bude trvať, záleží zjavne na ochote Tbilisi spolupracovať. BAŠA JAVŮRKOVÁ
