Slovensko sa kandidatúrou na post nestáleho člena Bezpečnostnej rady OSN dostalo do kurióznej situácie. Výhra na pôde valného zhromaždenia sa veľmi ľahko môže obrátiť proti nám, zatiaľ čo prehra zostane vždy len prehrou. Dávid sa dnes opäť postaví proti Goliášovi. Päťmiliónové Slovensko proti päťdesiatmiliónovej Ukrajine. Kolosu na hlinených nohách, ktorý v minulosti vydieral svet jadrovými hlavicami a dnes sa pokúša hrať so Západom politický vabank výmenou za demokraciu.
Čím ste bližšie k rieke Morave, tým viac Slovákov je presvedčených o tom, že Ukrajina je vzdialená krajina existujúca nanajvýš v ruských bájkach: cárska obilnica, o ktorej sníval Hitler, ale aj nemý svedok černobyľskej tragédie, ktorá nás „obišla“ len preto, že existovala komunistická cenzúra. Ukrajina je však až príliš reálna na to, aby sme ju aj naďalej ignorovali v predstavách o usporiadaní Európy. Aj napriek tomu, že samotní Ukrajinci ešte dobre nevedia, či chcú byť v budúcnosti spájaní skôr s jej stredom, alebo radšej obetujú vidinu prosperity za fľašu ruskej vodky.
Máme s Ukrajinou síce len niekoľko desiatok kilometrov dlhú, ale dôležitú hranicu, ktorá sa v budúcnosti môže stať hranicou rozdeľujúcou prosperujúcu Európu od zóny biedy a nestability. O tom, akým smerom sa bude Ukrajina uberať, rozhodnú už jesenné prezidentské voľby. Niet pochýb, že sa v nich rozhodne medzi ľavicovou populistkou Nataliou Vitrenkovou a „relatívnym“ demokratom Leonidom Kučmom. Relatívnym preto, že v porovnaní s Vitrenkovou by sa dal za demokrata označiť aj generál Pinochet. Kučma si dobre zrátal, nakoľko Západu záleží na tom, aby zostal pánom v Kyjeve. A tak hrá vabank. Stolička v bezpečnostnej rade by výrazne posilnila jeho šance. No a čo menšie a bezvýznamnejšie mu môžu mocnosti tohto sveta sľúbiť ako podporu pri hlasovaní v OSN?
Aj časť slovenských diplomatov zastáva názor, že Bratislava sa mohla „veľkoryso“ zriecť svojej kandidatúry a tiež ju vymeniť za niečo užitočnejšie. Veď kreslo v BR je iba na dva roky, zatiaľ čo hviezdička či stolička v EÚ a NATO zostávajú. Kukanovi ľudia sa však už medzičasom rozbehli na všetky strany. A nie bez úspechu. Samozrejme, nepochodili iba u tých rozhodujúcich, na ktorých nám naozaj záleží. To, že Slovensko mohlo odstúpením zo svojej kandidatúry získať politický kapitál, priznal neskôr aj minister Kukan. No rokovania už boli v plnom prúde a nedalo sa cúvnuť. Zároveň netajil, že kampaň riadne rozhýbala aj tých najlenivejších kaprov v diplomatickom rybníku a kontakty, ktoré boli počas nej nadviazané, budú prospešné ešte dlho po hlasovaní v OSN. To môže dopadnúť všelijako, pretože v New Yorku má každý hlas rovnakú váhu. JURAJ KITTLER
