Na dlhé trate bežal prazáklad skupiny Chinaski už od novembrového prevratu, kým sa jej pred dvoma rokmi podarilo vziať útokom výslnie českej hudobnej scény, ktorú dovtedy poznala iba z pražských rockových klubov. Dopyt rapídne stúpal a s vystúpeniami, ktorých bolo aj dvadsať za mesiac, sa roztrhlo vrece. Na olympe sa však Chinaski len tak pre nič za nič nevyhrievali, celý rok pracovali na ďalšom albume, ktorý vydali v máji pod názvom 1. signální. Znamenala tá dlhá príprava, že po obrovskom úspechu pociťovali mimoriadne zaväzujúcu potrebu nesklamať? „Úplne zaväzujúco sme to nebrali. Vo chvíli, keď k tomu človek začne pristupovať takto, asi to nie je ten správny uhol pohľadu. Faktom však je, že 1. signální sme pripravovali najdlhšie a najstarostlivejšie zo všetkých albumov. Dali sme si skutočne záležať a, chvalabohu, na výsledku to celkom poznať,“ hovorí saxofonista a spevák Petr Rajchert. Najmä zo zvukovej stránky, o ktorej pohodu sa stará takmer všadeprítomný výkon hosťujúceho perkusionistu, je nový album výrazným vykročením k pravej hudobnej elite. Definovať žáner Chinaski je umenie, zásuvka poprock mu vonkoncom nestačí. „Keby sme dostali zákazku na hardrockový alebo heavymetalový album, bola by to hanba. Neboli by sme schopní kalkulovať, lebo sme to nikdy nerobili. Mohli by nám ponúkať milióny, nech zahráme dobré funky na diskotéke, a my by sme možno plakali, že tie milióny nemôžeme mať, ale nevieme urobiť nič iné ako Chinaski,“ tvrdili členovia skupiny pred dvoma rokmi. Na novinke však počuť tvrdší rock aj vydarený pokus o funky. Čože taká zmena? „To je presne ten prípad. V podstate sa pustíme aj do hardrocku alebo hardcoru, ale ono z toho zasa vždy vylezie len to naše. Cítiť tam určité štýly, no zaradiť sa to k nim nedá. Nehráme jeden žáner, máme svoj vlastný Chinaski sound. Na to, čo hráme, jednoducho nebol názov, a tak sme si ho vymysleli. Nedokážeme ho presne vysvetliť. A čistokrvné funky, to už vôbec nevieme. Do toho štýlu sa až tak nehodíme. V podstate sa dá povedať, že sa veľmi nehodíme do žiadneho štýlu. Nikdy v nijakom nebudeme sedieť úplne presne vo všetkých súradniciach,“ snaží sa Rajchert spolu s basgitaristom Adamom Stivínom vyjadriť ich hudobnú filozofiu.
Vystúpenie Chinaski pred Hexom na slovenskej časti turné bude trvať asi 40 minút (rovnaký čas dostane Hex v Čechách) a naplní ho predovšetkým známymi singlami. Z nového albumu už do éteru prerazili tri. „Doplníme ich ďalšími pesničkami, o ktorých si myslíme, že sú dostatočnými ťahákmi na to, aby si ich ľudia zapamätali. Žiadne vývojové krivky dramaturgie si nemôžete na takej ploche dovoliť. Skôr treba do publika ‘naprať‘ to, čo sa doň vojde. Počas necelej štvrťhodinky musíte urobiť veľké gesto, aby si vás všimli,“ hovorí Rajchert. O chvíľu zaklope na stôl, lebo je presvedčený, že publikum, ktoré chodí na Chinaski, je jedno z najlepších. „Sú to ľudia, ktorí sú schopní vnímať naše texty i tú našu rôznorodosť. Vedia sa aj vyblázniť a zabávajú sa vynikajúco. Bitky na našich koncertoch sú tvrdou výnimkou. Za tých 600 koncertov, čo mám v tejto kapele odohraných, sa to stalo asi trikrát. Je to zábava na úrovni. Nemyslím tým žiadnu snobáreň, dejú sa tam úplne živočíšne veci. Naše publikum si veľmi vážime.“ Partia najväčších fanúšikov z Jablonca nad Nisou dokonca skupine vedie internetovú stránku a pre členov fanklubu vydáva nepravidelný Obšťastník.
Tak Rajchert, ako aj Stivín majú svoje bočné parkety. Potomok slávneho džezmana hrá popri Chinaski v trip-rockovej kapele Gang-ala-basta, ktorá nedávno v Prahe zvládla rolu predskokana Massive Attack. Saxofonista známy zo seriálu Život na zámku je herec s diplomom a práca pred kamerou ho podľa vlastných slov baví najviac zo všetkého, hoci má za sebou iba prvý a zatiaľ aj posledný film, rozprávku Císař a tambor. „Času je málo, bolo by náročné teraz si niečo vziať. Navyše, mám pocit, že ľudia z brandže ma už zaradili do Chinaski a filmových ponúk je menej. Nakrúcať však chcem a určite to ešte budem robiť. Nechcem, aby sa na mňa zabudlo. Ani omylom.“ Uspokojiť ho zatiaľ môžu aspoň „malé filmové formy“ v podobe videoklipov. Zážitkov pri nich býva ako vo veľkofilme. Napríklad na nakrúcanie klipu 1. signální režisér Petr Strnad vyhnal nevyspatú kapelu v príšernej rannej zime na kopec za Prahou. Na komparz neboli peniaze, a tak cez rádio Evropa 2 vyhlásili, že každý, kto si chce zahrať, môže prísť za nimi. Onedlho boli na kopci štyri stovky ľudí, výlet si urobila aj rodina s deťmi z Ostravy. Klip k hitu Nu pagadí! bol už plný detí. V materskej škole ho nasnímal Vladimír Michálek, tvorca filmu Je třeba zabít Sekala. Tentoraz bolo potrebné dosiahnuť bitku na pieskovisku. „Nemohol tým deťom povedať: Teraz sa bite! Nevyzeralo by to autenticky. Tak sme zohnali hromadu lentiliek a rozhodlo sa, že ich v malých škatuľkách zakopeme do piesku. A kto ich nájde viac, bude najlepší. Režisér zavelil: Teraz! Spustili sa kamery a deti sa začali mlátiť. Vznikli z toho pekné zábery,“ dodáva so smiechom Adam Stivín.
