ých dejín. Po roku, v týchto dňoch vychádza opäť vo vydavateľstve Kalligram kniha jeho prednášok, štúdií a esejí z rokov 1965-1998 Storočie dlhšie ako sto rokov.
Nijaká vedecká disciplína sa nestala takým objektom dezinformácií, dezinterpretácií a vulgarizácií ako história. Do svojej suchej vecnej krásy rozkvitla v 19. storočí - dôraz na pramennú bázu v 20. storočí vystriedal dôraz na reflexiu dejín. Pred očami sa nám striedajú rady reflektujúcich a skeptických historikov až po postmoderné veličiny, ktoré hlásali „koniec“ dejín alebo „stret civilizácií“. Medzitým sa história stala korisťou širokých ľudových vrstiev. A slovenské dejiny sú dnes - na rozdiel od českých, maďarských či poľských - v štádiu nezakrytého vzývania vulgarizátorov minulosti. Kniha historika Ľubomíra Liptáka akoby ich ticho podpichovala. Jeho reflexia slovenských dejín nie je len pozoruhodná. Je aj závideniahodná. Autor knihy Storočie dlhšie ako sto rokov v mnohom prezrádza, že je historikom európskym, stredoeurópskym, československým aj slovenským. Nemyslím, že je to nutne pochvala. Lipták však do slovenských dejín sústredil toľko z múdrosti európskych, že aj historik svetových dejín by sa občas musel pristihnúť pri súhlasnom mrmľaní. A to už je pochvala. Za týmto textom už nevidno historické dátumy podložené vyčerpávajúcim poznámkovým aparátom odkazujúcim na „zdroje“. Pre dejinami týraného slovenského občana je to - konečne aj trochu oslobodzujúce. Autorovi sa darí provokovať najmä vďaka tomu, že jeho kniha vôbec nie je súvislým dielom. Je zbierkou postrehov, v ktorých sa objavujú viaceré roviny: zmysel dejín, stredoeurópsky priestor, výklad slovenských dejín, slovenské premietnutie do európskych dejín spolu s odzbrojujúcim poznatkom, že Slovensko sa vždy nachádzalo na periférii dejinného pohybu Európy. A najmä je tam čosi nedopovedané. Čosi sa v tejto knihe, tak ako v rozhovore Piláta a Ježiša v Majstrovi a Margaréte, zámerne nevysloví. Je to u Liptáka nacionálny takt?
Mnohé zo zovšeobecňujúcich pasáží berú dych. Výklad kľúčových udalostí slovenských dejín (Slovensko pred svetovými vojnami a po nich, dejinný vzťah Slovenska a Česka, SNP) a ich skutočných či domnelých „hviezd“ (Štúr, Štefánik, Dubček, Husák). Ale aj ich špecifické zaostrenie (ľavica, medzinárodný kontext, európska industrializácia a jej kolosálny vplyv na bezvýznamné Slovensko). Hodnotenie niektorých sociálnych faktorov na Slovensku (napríklad odborov) a predovšetkým hodnotenie štátu ako vystrihnuté z príručky amerického republikanizmu či britského thatcherizmu. Dejiny európskych krajín prešli dlhým vývojom elít. Na počiatku ich emancipácie stáli ľudoví bardi nasledovaní básnikmi. Ich pochodeň prevzali historici - najprv ohnivo insitní, neskôr vášnivo objavne pedantskí. Potom prišli bezduchí právnici, politológovia a ekonómovia. Až z nich sa skladá výkvet všestranných odborníkov na politiku, súčasných politikov. Opäť sa ukazuje, že k dejinám treba pristupovať inak než priamo. Nekritický prístup k dejinám sa neopláca: je to neetický ošiaľ, ktorý v sebe nemá ani krásu, ani budúcnosť. Len dočasný pôžitok. Slovensko v tom nehodnotnom pôžitku stále žije.
IVO SAMSON
(Autor je historik)
