Len od nás nechcite žiadne dátumy - taká je reakcia väčšiny predstaviteľov bruselskej administratívy, keď sa reč zvrtne na ďalšie rozširovanie únie. Posadnutosť presným dátumom prišla z Poľska a Maďarska. Svoje v nej zohrali politické ambície domácich predstaviteľov, ale aj sľuby zahraničných politikov. Faktom zostáva, že pre Brusel je myšlienka rozšírenia jednoznačnou prioritou, aj keď o dátume vstupu prvých krajín zo strednej a východnej Európy v najbližších rokoch rozhodnú popri politických najmä technické kritériá: pripravenosť kandidátov, ale aj schopnosť samotnej únie absorbovať príchod nových „chudobných“ členov.
Ak odhliadneme od špecifického postavenia Cypru, prvých päť kandidátov sa v súčasnosti veľmi úspešne prehrýza celou horou legislatívnych a ekonomických podmienok, ktoré sú podmienkou na vstup. Brusel nateraz drží celý pelotón pokope - žiadna z krajín prvej skupiny príliš nevytŕča z radu, aj keď existuje neoficiálna tabuľka lepších a ešte lepších. Najmä preto, že rokovania sa začali z ľahšieho konca. Až doteraz sa nikto nepýtal Poliakov na ich agrárnu politiku ani Česi nemuseli skladať účty zo stavu životného prostredia. Nie je však isté, či udalosti najbližších mesiacov nezmenia celú filozofiu rokovaní a až doteraz kompaktný pelotón sa nezmení na individuálnych bežcov.
Veľa môže napovedať už dnešná pravidelná správa EÚ o pokroku smerom k vstupu kandidátskych krajín. Bude východiskovým dokumentom pre decembrový helsinský summit EÚ, od ktorého sa očakávajú ďalšie pozvánky k rokovaciemu stolu. Doteraz nie je isté, koľko krajín ich dostane: dve, štyri alebo všetkých šesť. Slovensko stratilo veľa drahocenného času a informácia, že by sme sa v hypotetickom rebríčku ocitli až kdesi za Maltou a Lotyšskom - na jednej úrovni s Litvou - je možno pre niekoho prekvapivá. Za nami zostávajú už len Bulhari a Rumuni.
Väčšina pozorovateľov sa zhoduje v názore, že v Helsinkách napokon EÚ prikročí k optimistickému variantu a vydá pozvánky všetkým šiestim uchádzačom, pričom vyšle pozitívny signál aj smerom k 13. krajine - problematickému Turecku. V prípade prvých štyroch bude pozvanie odmenou za dosiahnutý progres, v prípade Bulharska a Rumunska satisfakciou za ústretovosť počas kosovskej krízy. Bez ohľadu na politické motívy však môže podobný postup nečakane skomplikovať aj pozíciu tých, ktorí už o členstve rokujú.
Európska komisia má už teraz technické problémy zvládnuť rokovania s prvými šiestimi krajinami. Niekoľko tisíc strán dokumentov, noriem a odporúčaní, ktoré musia spolu prejsť, si vyžaduje prácu stoviek expertov na oboch stranách. Aj keď komisár Verheugen, ktorý je zodpovedný za rozšírenie, podobnú myšlienku otvorene odmietol, nie je vylúčené, že zvýšenie počtu rokujúcich krajín o ďalšie by proces úplne nabúralo a zablokovalo.
Objavuje sa však aj názor, že v Helsinkách dostanú síce formálne pozvánky aj ďalšie krajiny, čo však ešte nebude znamenať aj faktické otvorenie rokovaní. Krajiny prvej skupiny dostali pozvanie v decembri 1998 na summite v Luxembursku, ale konkrétne rokovania sa začali až v marci 1999 v Londýne. Nie je vylúčené, že v prípade helsinských pozvánok by mohol byť tento interval ešte dlhší. Najmä ak si uvedomíme, že po Fínsku preberá od januára predsedníctvo Portugalsko. Lisabon dobre vie, že prijatím nových chudobných krajín by sa priemerný HDP únie výrazne znížil a mnohé portugalské regióny by stratili nárok na peniaze zo štrukturálnych fondov EÚ. Je preto pravdepodobné, že prijme zdržovaciu taktiku. Možný je však aj opak: že sa rozšírením rokujúcich krajín na 12 bude snažiť celý proces rokovaní priviesť ku kolapsu.
Nasledujúce francúzske predsedníctvo sa bude sústrediť viac na konferenciu v Paríži, na ktorej by mala byť prijatá nová základná zmluva EÚ. Ešte pred prijatím ďalších členov sa totiž musí vyriešiť napríklad otázka počtu zástupcov jednotlivých krajín v Európskej komisii a v parlamente, ktoré by pri zachovaní princípu lineárneho rozširovania jednoducho stratili schopnosť rozhodovať.
JURAJ KITTLER
