Európa sa vynorila z prehistórie ako súčasť východného Stredomoria a dedička kultúr Blízkeho východu. Popri dvoch hlavných ohniskách - mezopotámsko-maloázijskom a egyptskom - vzniklo významné európske ohnisko v krétsko-egejskej oblasti. Kréťania a Gréci obchodovali s celým Stredomorím, ale s ostatným svetom udržovali styky obyvatelia Mezopotámie (najmä s Indiou), Egypťania (faraón Necho vyslal r. 596 pred Kr. Feničanov na plavbu okolo Afriky). V anonymite sa strácajú prvopočiatky stykov s Čínou po takzvanej hodvábnej ceste. Kontakty s vnútrozemskou Euráziou sa postupne zintenzívňovali za čias Rímskej ríše a po zániku jej západnej časti, keď zaplavovali náš kontinent kočovníci zo stepí vnútornej Ázie.
Prvé kroky
Keltskí obyvatelia Írska a Británie už začiatkom stredoveku upierali zraky na Atlantik. Kelti prenikli medziiným až na Island a nevylučujú sa ani ďalšie objavy. Na plavby Keltov nadviazali ich víťazní protivníci Vikingovia. Koncom prvého tisícročia a začiatkom nášho tisícročia znepokojovali pobrežné oblasti západnej Európy a cez Rusko prenikali ku Kaspickému moru. Stali sa zakladateľmi Kyjevskej Rusi. Do histórie zemepisných objavov sa zapísali cestami na Island, do Grónska a k severoamerickým brehom. Tu treba spomenúť mená ako Bjarni Herjulfsson a Leif Erikson. Krajinu, ktorej dal meno Vinland, dnes pokladáme za Labrador.
Vcelku bola Európa takmer až do konca prvého tisícročia skôr terčom objaviteľských počinov ako ich iniciátorkou. Prelom priniesol nástup islamu, výboje Arabov po siedmom storočí a vznik islamskej Osmanskej ríše v Malej Ázii a na Balkáne. Osmani sa zmocnili kontroly nad obchodnými cestami s Indiou i Čínou. Pokusy udržať styky s týmito vyspelými krajinami prostredníctvom posolstiev mongolským vládcom, ktoré vysielal pápež, ale aj svetské mocnosti (sem patrí cesta Marca Pola do Číny), neviedli k žiaducim výsledkom. Svetová mongolská ríša zanikla a v Strednej Ázii definitívne zvíťazil islam. Ťažisko európskeho hospodárstva a kultúry sa začalo presúvať zo Stredomoria k atlantickému pobrežiu.
Éra veľkých objavných ciest
Európske mocnosti sa neuspokojili s tým, že Stredozemné more sa stalo prekážkou obchodovania. Portugalci ako prví začali uvažovať o možnosti obnoviť styky s Indiou tak, že oboplávajú Afriku. Uskutočnenie tohto cieľa si vyžiadalo niekoľko pokusov. Bartolomej Diazs r. 1488 pochopil, že cesta do Indie je otvorená, keď dosiahol Mys dobrej nádeje, a Vasco da Gama priplával až k brehom Indie (r. 1498). Ostrovy korenín boli na dosah ruky. Náhoda chcela, že Portugalci v poslednej chvíli pomohli kresťanskej Etiópii odraziť nápor islamských útočníkov.
Nové astronomické poznatky o tom, že Zem je guľatá, poskytovali inú možnosť plavieb k brehom Indie a Číny, a to smerom na západ cez Atlantik. Roku 1492 Španieli rozdrvili posledné islamské kráľovstvo na Pyrenejskom polostrove a vypravili na more tri lode pod velením Janovčana Krištofa Kolumba. Ten bol presvedčený, že sa priplavil k brehom Indie. Nový svetadiel dostal názov Amerika po Benátčanovi Amerigovi Vespuccim, ktorého spisy sa rozšírili po Európe. Objavenie Ameriky bolo najepochálnejším objavom celého tisícročia. Pravda, pôvodní obyvatelia Nového sveta sa stali obeťami tohto objavu a človeku padne ťažko hovoriť o Hernandovi Cortésovi, dobyvateľovi Mexika, či o Franciscovi Pizarrovi, uzurpátorovi ríše Inkov, len ako o objaviteľoch. O vedecký výskum Ameriky sa zaslúžil nemecký polyhistor Alexander von Humboldt v 19. storočí, ktorý precestoval celú Strednú i Južnú Ameriku.
Objavy v Tichomorí
Z Ameriky sa otvárala cesta do Tichého oceánu, dovtedy Európanom úplne neznámeho. Vasco Núňez de Balboa ho uvidel ako prvý Európan r. 1513. Fernao Magalhaes, Portugalec v španielskych službách, uskutočnil v rokoch 1519–22 prvú cestu okolo sveta a preplavil sa od západu cez celý Pacifik. O objavy v Tichomorí sa zaslúžili spočiatku Holanďania (Abel Tasman), ale najmä Angličania (predovšetkým James Cook), Francúzi, spomedzi ktorých vynikol Dumont d‘Urville a neskôr i Rusi a Američania. Moreplavci, ktorých ich vlády poverili pátraním po hypotetickom ľudnatom, ale najmä bohatom južnom kontinente, objavili na okraji Tichomoria iba nehostinnú Antarktídu, dodnes odolávajúcu výskumu. Ani novoobjavený austrálsky kontinent nesľuboval bohatstvá porovnateľné s Amerikou a Angličania ta spočiatku posielali tisíce trestancov. Domorodcov nepokladali za plnoprávne ľudské bytosti.
Objaviteľom Afriky sťažovali ich poslanie náročné klimatické podmienky, ale i moc islamu, ktorá siahala za Saharu a popri východnom pobreží až do Mozambiku. Jedným z motívov bola túžba objaviť pramene Nílu. Osobitne treba uviesť aspoň mená ako Mungo Park, Heinrich Barth, Richard Burton a David Livingstone.
Začiatkom 20. storočia zostávalo Európanom zdolať tri ťažko dostupné oblasti. Vnútornú Áziu, kam prenikli hlavne ruskí bádatelia (Nikolaj Prževalskij a i.) a legendárny Sven Hedin, a Arktídu s Antarktídou, kde spočiatku dominovali Severania (Fridtjof Nansen a Roald Amundsen), popri Američanoch (Robert Peary), Angličanoch (Ernest Shackleton a Robert Scott) a Rusoch. Tí však oddávna skúmali Arktídu ako súčasť veľkej ruskej ríše (Semjon Čeľuskin, Semjon Dežňov, Vitus Bering a iní).
Prv, ako sa skončila éra tzv. veľkých objavov (mimochodom Jonathan Swift sa o nich skepticky vyslovil, že priniesli úžitok nanajvýš ak objaviteľom, nie však obyvateľom objavených krajín), ľudstvo začalo obracať zraky do okolitého vesmíru. Ten sa zrejme stane scénou veľkých objavov tretieho tisícročia.
VIKTOR KRUPA
(Autor je historik)
(Pozri aj 2. stranu v Magazíne SME)
