Slovo žáner sa dnes, na konci dvadsiateho storočia, stáva prakticky zbytočným. Alebo aspoň čím ďalej tým viac stráca svoj zmysel. Tomuto javu v poslednej dobe výdatne napomáhajú aj časté vystúpenia hudobníkov, ktorí kedysi pevne vymedzené žánrové riečištia prekračujú s nezvyklou samozrejmosťou a eleganciou. Hoci dramaturgia Bratislavských hudobných slávností každoročne zaraďovala do programu aj koncert s nálepkou „džezový“, teraz už zrejme nie je možné takto jednoznačne stanoviť, o čo vlastne ide. Minulý rok zoskupenie saxofonistu Zbygniewa Namyslowského predviedlo, čo všetko dokážu skvelí muzikanti zo sféry klasickej hudby i džezu pomocou improvizácie urobiť z Mozartovho sláčikového kvarteta.

Tentokrát sa na programe najväčšieho slovenského hudobného festivalu - akoby namiesto džezového koncertu - ocitlo vystúpenie viedenského komorného súboru Art of Brass. Pochybnosti o skutočnom zameraní koncertu vyvolal hneď jeho názov Pocta dynastii Straussovcov. Ako sa však nakoniec ukázalo, až na tri prearanžované skladby Johanna Straussa (z ktorých Annen Polka takmer v štýle pouličnej dychovky bola asi najslabším miestom večera) sa tento autor na repertoári súboru príliš nepodieľal. O zoskupení Art of Brass je známe, že sa venuje hudbe rôznych štýlov a období: po precízne a s nasadením zahranom ranom a vrcholnom baroku (Anthony Holborne, Johann Sebastian Bach) a spomínanom viedenskom operetnom gigantovi prišiel v druhej polovici programu rad aj na džez a súčasnú (takzvanú vážnu) hudbu. Pravdupovediac, až tu sa naplno zaskveli schopnosti piatich dychárov. Popri zvládaniu náročných partov svojich nástrojov im zostal čas aj na výkriky, dupot, štekot a spontánne jódlovanie (v Do You Know Emperor Joe? rakúskeho skladateľa Wernera Pirchnera). Vtipne však popri karikatúre valčíka Na krásnom modrom Dunaji pôsobil aj efekt preskakujúcej platne a súbežný odchod hrajúcich interpretov z pódia. Podobné exhibície nastoľujú publiku zaujímavú otázku, kto je vlastne autorom skladby: jej pôvodný tvorca, alebo jej interpret či aranžér? Bezchybné frázovanie v známych džezových štandardoch Bennyho Golsona a Victora Younga odhalilo dvojdomosť hráčov, ktorí sa cítia rovnako dobre vo vodách džezu i klasiky, istotne aj vďaka brilantnej a pri tomto repertoári skutočne nevyhnutnej technickej úrovni. Definitívnou bodkou za koncertom bol po úpravách niekoľkých častí Gershwinovej opery Porgy a Bess zaslúžený prídavok s viac než virtuóznym sólom na tubu, doplneným o simultánny spev (!). Áno, to všetko dokáže dychovka! Nie však každá… Azda trochu na škodu prejavu bola chýbajúca a v džeze podstatná improvizácia - hudobníci hrali totiž takmer po celý čas z nôt.

Mimochodom - ešte šťastie, že k jednotlivým číslam a ich autorom členovia ansámblu vždy povedali stručný komentár. Návštevník by ho totiž márne hľadal v zakúpenom programe. SLÁVO KREKOVIČ

(Autor je hudobný publicista)