Pelíšky * ČR 1998 * Réžia: Jan Hřebejk * Scenár: Petr Jarchovský, s použitím motívov z knihy Petra Šabacha Hovno hoří * Kamera: Jan Malíř * Hrajú: Miroslav Donutil, Jiří Kodet, Simona Stašová, Emília Vášáryová, Eva Holubová, Boleslav Polívka, Stella Zázvorková a ďalší * V SR distribuuje ITA Slovakia
Kufríkový gramofón, Matuška, Neckář, Hegerová. Mladučký Karel Gott. Československé „roky nádeje“. Nálada, ktorá má stále v sebe niečo smiešne a zároveň tragické. Scenárista Petr Jarchovský a režisér Jan Hřebejk - obaja z generácie, ktorá v šesťdesiatych rokoch chodila do škôlky - sú históriou posadnutí. Úspechom bolo ich predchádzajúce spoločné dielo, muzikál Šakalí léta o Dejviciach päťdesiatych rokov. Nový film Pelíšky - z inej pražskej štvrte Košíře - si českí diváci ani filmoví kritici zatiaľ nevedia vynachváliť. Základom scenára je kniha Petra Šabacha Hovno hoří plus autobiografické prvky samotného scenáristu. Keďže história, ako tvrdí Jarchovský, žije v rodinách, je zložená z príbehov rodinných väzieb, rituálov, naivne spurného dospievania, ku ktorému pred tridsiatimi rokmi z tranzistorov spieval Václav Neckář. Žilo sa v nevetraných peleštekoch, ktorým sa snažili vládnuť otcovia, každý na svoj spôsob postihnutý dejinami. Lampasák Šebek (Miroslav Donutil) a politický väzeň Kraus (Jiří Kodet) sú dva prototypy našich otcov. U Šebkovcov je na spôsob vzorného pracoviska na stene nástenka s rozpisom stravy. Niežeby sa podľa nej varilo - až tam moc rodinného vládcu nesiahala - ale visí tam ako ideál. Otec druhej rodiny, hysterický odbojár, sa svojej rodine snaží aspoň zhnusiť prehnitý svet, v ktorom musel toľko trpieť. Za otcových spoluväzňov sa rodina musí modliť pri štedrovečernom stole. Všetci - ako v dobrom českom filme - sú smiešni a hodní súcitu. Sestra Šebkovej (Eva Holubová) sama vychováva dieťa a zubami-nechtami sa snaží vybrať otca pre svojho syna (Marek Morvai-Javorský). Ale jeho zaujíma iba to, či „hovno hoří“. Rodinný život je vypointovaný do situačnej komédie, ku ktorej speje prvá polovica filmu. Druhá polovica graduje - tak ako ju k tomu vedie téma - smerom k tragédii. Film sa končí augustom 1968. Tanky ukončili „srandu“.
Pelíšky nemajú príliš veľa deja a svojím detailným rozohrávaním jednotlivých situácií pôsobia trošku televízne. Zato majú množstvo dôkladne napísaných a zahraných postáv. Počnúc oteckami (Donutil a Kodet), cez múdre mamičky (Emília Vášáryová a Simona Stašová) až po postavy ďalších príbuzných, akými sú Stella Zázvorková alebo Bolek Polívka. V detailoch sú Hřebejk a Jarchovský takmer dokonalí. Presná je trápnosť rodinných Vianoc aj trápnosť hmotnej kultúry všadeprítomných artefaktov socialistických mozgov - umelohmotnej samorozpustnej lyžičky z NDR, hračky s nápisom Vyděrži pioněr. Premietanie západných filmov na stenu, beseda príslušníka SNB so študentmi - sú rovnako verné ako nadčasové motívy neúspešných pokusov starnúcej tety o zoznámenie sa cez inzerát. Zatiaľ sa môžeme dobre baviť. Až kým do domu nevojde smrť a svadobná hostina, ktorá má prepojiť politicky nezmieriteľné rody, sa neskončí okupačnou „kocovinou“. A všetkým sa rúca svet. Hrdinovia filmu sú z tisícov, ktorí po auguste emigrovali, sklamaní stranou, sklamaní ilúziou, že boľševici vydržia rok, najviac dva. Im je venovaný tento rodinný album s pohyblivými obrázkami. Efektné hudobné kulisy, aké autori použili v Šakalích létech, v Pelíškoch odpratali. Zmenili žáner a ilúzia minulosti je bez muzikálových pomôcok silnejšia. Fluidum špecifického, tunajšieho tragikomična golden sixties funguje aj v ďalšej generácii. V Čechách akoby sa s Pelíškami rodil retroboom. Túto jar prúdili do českých kín húfy adolescentov, ktorí s filmom objavujú svoje korene. Tých adolescentov, ktorí nikdy nevideli gramofón, ale - ani žiadny film zo šesťdesiatych rokov. Autori ich primäli objaviť s Pelíškami naše rodinné striebro. Ostatných divákov iste ani nebolo treba zvlášť získavať. Im stačilo vystaviť tie vzácne riady po rokoch v plnom lesku. ANDREA PUKOVÁ
