Podľa posledných výsledkov makroekonomických ukazovateľov sa stav slovenskej ekonomiky začína pomaly zlepšovať. Lenže okrem popularizovaných ukazovateľov ako HDP, inflácia a nezamestnanosť existujú aj mnohé iné rovnako dôležité ekonomické parametre. Jedným z nich je nepochybne zahraničný obchod, pretože v globalizovanej spoločnosti s otvorenými trhmi to ani inak byť nemôže. Obyvatelia musia pochopiť, že jedine zisk, ktorý dokážeme zarobiť predajom našich produktov v zahraničí, tam môžeme aj minúť. V rodine je jasné, že keď viac minie ako zarobí, skončí zadlžená na ulici. So Slovenskom a jeho „aktívnym zadlžovaním sa“ počas posledných rokov je to trochu zložitejšie. Verejným tajomstvom začína byť, že krajina sa nachádza blízko hranice cross defaultu. Jedným slovom, ak predáme úplne všetko, bude to len tak-tak stačiť na splatenie našich dlhov. Vláda Mikuláša Dzurindu po výsledkoch zahraničného obchodu z prvej polovice tohto roka, ktoré boli dokonca v máji horšie ako za Mečiara, pochopila, že cesta do pekla je priama a jednoduchá. Ako však zabrali ozdravné opatrenia v sektore zahraničného obchodu?

Vláda po zavedení nepopulárnych opatrení primárne obmedzila domáci dopyt a spotrebu obyvateľstva. Toto opatrenie je síce ozdravné, ale nedá sa nazvať inak ako krátkodobé (napr. dovozná prirážka nemôže zostať na veky). Najväčším problémom v tejto oblasti je slovenský priemysel, ktorý nedokáže vykryť celkový dopyt obyvateľstva (ak slovenské podniky nevyrobia napríklad dostatok kvalitatívne porovnateľných jogurtov, tak ich musia doviezť zo zahraničia). Zo strednodobého hľadiska nebude možné obmedzovať domáci dopyt donekonečna, ale vedieť zvýšiť domácu ponuku slovenských výrobcov. V tejto súvislosti pesimisticky pôsobí prepad niektorých odvetví priemyslu v porovnaní s predchádzajúcim rokom až o 10 až 15 % . Priemyselná výroba ako celok sa aj pri najoptimistickejšom pohľade dá označiť iba ako stagnujúca. Vláda nemá inú možnosť, ako sa snažiť oživovať zdevastovaný priemysel, ktorý je výsledkom Mečiarovej privatizácie ľuďom s minimálnymi skúsenosťami v danom odbore, ktorí do fabrík neprišli s úmyslom vyrábať, ale tunelovať ich. Vláda musí týmto podnikom, ktoré si už cestu od tunelárov k serióznym podnikateľom v trhovej ekonomike nájdu aj samy, vytvárať legislatívne aj praktické prostredie - napríklad znižovaním daní, ozdravovaním bankového sektora alebo proexportnou podporou. Slovensko ako malá krajina však zostane stále závislé od zahraničných tovarov a strategických surovín. Práve tieto podniky budú musieť vedieť ponúknuť na zahraničných trhoch zaujímavé produkty, ktoré budú vedieť presadiť nielen dumpingovou cenou. Až potom nastane rovnováha v zahraničnom obchode, bez ktorej spotreba obyvateľstva (to znamená nepriamo životná úroveň) nebude môcť začať rásť. MAROŠ BAĽO