Pán Saktor, inak honosným titulom pán prezident KOZ, vyhlásil: Pri presadzovaní našich požiadaviek nepozeráme do minulosti a musíme využiť všetky dostupné nástroje, aby sme dosiahli náš cieľ. Škoda, že pán prezident nechce nazrieť do minulosti. Videl by totiž seba v celkom inej polohe ako dnes. Nie je to tak dávno, keď ho takmer nebolo počuť, keď bol krotký a poslušný, keď sa bál aj dýchať pri expremiérovi Mečiarovi. Dnes je plný odborárskej energie, dnes hovorí vláde, že ňou zatrasie, ak nesplní známych 20 požiadaviek, ktoré jej predložil ako ultimátum. O niektorých by sa síce dalo aj uvažovať, ale niektoré sú v dnešnej situácii priam groteskné. Nechce sa mi veriť, že by bol z neho až taký veľký kúzelník a dokázal z dlane vytrhnúť chlp. Zdá sa, že svojou razantnou energiou sleduje aj niečo iné ako záujmy odborárov. Určite si myslí, že ho odborárske dlane, ktoré nebudú šetriť potleskom pri protestnom zhromaždení, vynesú aj do nejakého kresla v možnej budúcej vláde pána Mečiara, o ktorej nepochybuje. Na adresu terajšieho premiéra povedal, že je slabý, nedokáže ukormidlovať túto vládu. Možno má pravdu. Zdá sa však, že Slovensko má nového pasienkového tribúna, ktorý dokáže manipulovať masou nespokojných občanov. Náš národ sa dá totiž veľmi ľahko ovplyvniť každým, kto sa vyhlási za jeho jediného záchrancu. Myslím si však, že pán Saktor zameral svoju energiu zlým smerom. Jeho výrok, že pripravované protestné zhromaždenie nebude zhromaždením politických strán, je naivný. Veľmi dobre vie, kto ho bude najviac podporovať. Je si istý podporou pasienkového miešaného zboru krikľúňnov HZDS, ktorí v tom majú už prax. Napokon, pán expremiér nedávno vyhlásil, že treba prejavovať občiansku nespokojnosť a nepokoj. Inými slovami obaja páni sú si v tomto smere zajedno.
BOHUŠ PLIVÁŇ, Bratislava
