Sen Udži Okadovej sa splnil. Oblečená do krásnych svadobných šiat si pri oltári prikrytom ľaliami práve vzala svoju lásku z detstva Miku Nakadu. Ani trochu jej pritom neprekážalo, že „kaplnka“ je na treťom poschodí tokijského hotela, že jej „kamenné“ steny sú v skutočnosti zručne upravený plast, ani to, že fešný kňaz je obyčajný Chris Dixon, inak učiteľ z Londýna vydávajúci sa za duchovného. A nesťažuje sa ani Masahito Nagai, ktorého firma Zion svadbu sprostredkovala. „Obchody idú výborne. Ženy zbožňujú biele šaty, cudzieho kňaza i exotickú atmosféru. A hotelierom sa zasa páči, že sme schopní zorganizovať denne až osem sobášov,“ hovorí Nagai. Nie príliš nadšení sú však evanjelickí duchovní. „Tí uvravení falošní kňazi nám kazia povesť. Vyštípem ich odtiaľ,“ hovorí prezident japonskej Spoločnosti kňazov a duchovných Kenny Joseph. I keď len jedno percento Japoncov vyznáva kresťanstvo, 70 percent snúbencov sa sobáši katolíckym obradom, a nie tradičným šintoistickým rituálom. Svadobný obrad je ponúkaný v tzv. hotelovom balíčku zahrnujúcom pohostenie. Spolu za 2,5 milióna jenov (23 150 dolárov). Výsledok: prosperujúci podnik ročne zarábajúci miliardy jenov a nenásytný dopyt po kňazoch, zvlášť po „exotickom západnom druhu“. A to je dobrá správa pre potulných cestujúcich. 10 000 až 15 000 jenov ako odmena za 32-minútový svadobný obrad človeku umožní dopriať si, po čom túži. Kňazov vyhľadáva Nagai, ktorý ich naučí, ako viesť obrad. Podľa jeho názoru prácu najlepšie vykonávajú osoby pracujúce na čiastočný úväzok. „Je oveľa jednoduchšie naučiť začiatočníka, aby dal snúbencom, čo chcú. Predtým som zamestnával skutočných kňazov, ale tí sú veľmi vážni a odmietajú divadielko. Je to obchod. Nezáleží na tom, čomu kňaz skutočne verí, ale či vyzerá, ako má, a či vedie obrad správne,“ hovorí podnikavec. Žiadna z kresťanských farností v Japonsku hotelové kaplnky neschvaľuje, takže sa v oblasti pohybujú len amatéri. „Tí ‘kňazi‘, či už Japonci, alebo cudzinci mi hovorili, že to robia tajne, aby mohli dať deti na univerzitu. Ale z toho dôvodu by som to nedokázal robiť,“ hovorí novic Kristovej cirkvi Šindži Kajama. Laickí „preláti“ si však myslia: podvod-nepodvod, záujem verejnosti zosiela samotné nebo. Joseph súhlasí s tým, že obchodovanie so svadobnými obradmi je finančný dar z nebies. Po druhej svetovej vojne prišiel do Japonska s evanjelickou misiou a na propagáciu kňazských stretnutí minul milióny jenov. Teraz je za prácu kazateľa platený. „Zaplatil by som čokoľvek za možnosť predstaviť Pána stovkám cudzincov,“ hovorí. „Biblia učí, že nie je možné zosobášiť veriaceho s neveriacim, ale mlčí o svadbe dvoch laikov,“ premýšľa. Sobáši mladé páry, ale nie je schopný povedať, či niekto z tých, čo za uplynulých pätnásť rokov zosobášil, konvertoval na vieru.
Podľa zástupcu spoločnosti, ktorá svadby organizuje, sú svadby evidentne veľkou príležitosťou, ale s vierou to nemá nič spoločné. Svadobná spoločnosť Tojoakiha Kucuny Indo Pacific International sa nevzdáva a snaží sa prerušiť trend dopytom tradičných šintoistických obradov pre cudzincov. Za 370 000 jenov usporiada nádherný obrad v tokijskej šintoistickej svätyni s dvoma kňazmi, v tradičných kimonách a so svadobnou hostinou. A šintoistickí kňazi? „Samozrejme, že sú praví, aký by to inak malo zmysel?“ usmieva sa Kucuna.
(ČTK)
