Prešporok stredoveku nebol len pôvabným zhlukom románskych stavieb, gotiky či renesancie, úzkych uličiek, drevených i kamenných domov, nebol len prístavom na rieke, ktorá z provinčného mesta robila európske. Obkolesený vinicami, kopcami, lužnými lesmi, hájmi a pasienkami, spleťou ramien a desiatkami ostrovov bol mestom prerasteným tým, čo tu bujnelo už dávno pred ním. Niekedy až doslova. Stačí si spomenúť na pánov dreva - špeciálnu komisiu, ktorá sa každoročne vyberala do okolitých lesov k obrovským hraniciam dreva. Holzherren, ako kontrolórov dreva volali, vedeli, že dôležitosť patrila v tento deň bezvýhradne im. Veľké rozdeľovanie dreva bolo jednoducho dlhoočakávanou udalosťou a od pánov dreva záviselo mnohé. Napríklad aj to, koľko drevených obetí drevorubačov sa komu ujde. Pravidlá boli určené vopred: každému podľa jeho majetku, teda tak, ako aj v dnešných časoch - bohatší dostali viac, chudobnejší menej. Predsa sa však s panstvom stromov a konárov oplatilo vychádzať zadobre, lebo pravidlá sa dali niekedy zmeniť. O drevo mal rozhodne záujem každý. Drevom sa kúrilo, s drevom sa aj obchodovalo. Posledné veľké delenie dreva zažil Prešporok v roku 1614. V tých časoch si mešťania delili aj trávu. Najväčší boj sa zvádzal vždy o najšťavnatejšiu trávu z dunajských ostrovov a pridunajských lúk nasávajúcu vlahu z častých záplav a spodnej vody. Prešporáci totiž potrebovali nakŕmiť veľké stáda koní, nepokojne erdžiacich v okolí mesta a čakajúcich na svoje bojové či pracovné využitie, o bučiacom dobytku ani nehovoriac. Na delenie zelených kôp dozerali zasa Grassherren - páni trávy. Kontrolovali aj presné vymeriavanie jednotlivých parciel. Kvalitnú trávu potrebovali aj mäsiari, aby mohli kŕmiť chovaný dobytok. Pri delení trávy mali výhodnú pozíciu podporovanú mestom. Na kosenie a hrabanie ostrovných lúk - Wiesmatu - najímali koscov, a keď tráva rástla ako z vody, aj vojakov, ktorí im pomáhali. Kosci si prilepšili zopár denármi a vojaci riadnym bolením hlavy, pretože, ak máme veriť záznamom, za prácu im často dávali víno. Po sezóne sa lúky zvykli vypaľovať v presvedčení, že o rok bude lepšia úroda. Po pálení, ako aj po rozdelení dreva sa konali veľké oslavy v prírode, na ktorých sa po všetkých tých drsných mužských prácach objavili konečne aj ženy. Nádherné chvíle tohto starobylého zvyku si mohli Prešporáci vychutnať naposledy v polovici 18. storočia.
BRANISLAV CHOVAN
