Čínska revolúcia oslávila v piatok 50. výročie a s ním sa nám dostalo nekonečného prúdu bombastických vyhlásení o pokroku, ktorý zaznamenala za toto obdobie dnes najväčšia krajina na svete. Je to súčasne posledná veľká krajina, kde vládnu komunisti a stále pretrváva dojem, že čínsky ekonomický zázrak akosi súvisí s tým, že ho uskutočňovala pevná centralizovaná diktatúra. Na rozdiel napríklad od schudobnenej demokratickej Indie. V Indii, ktorá dnes prežíva 52. rok svojej nezávislosti, sa včera konalo posledné kolo volieb. Sú to tretie indické voľby v priebehu troch rokov a znovu z nich vzíde rozdrobený parlament s asi 40 politickými stranami, z ktorých väčšina vznikla na báze jazyka, náboženstva, regionálnej príslušnosti alebo kasty. Zrejme bude trvať týždne, kým sa vytvorí koaličná vláda. Čo ešte viac dokazuje, že diktatúra funguje lepšie?
Čína bola v roku 1949, krátko po 20 rokoch vojny, v omnoho horšom stave ako vtedajšia India. Dnes jej hrubý domáci produkt predstavuje dvojnásobok HDP Indie. Hoci je omnoho ťažšie naučiť sa po čínsky, Čína má vyššiu úroveň gramotnosti obyvateľov. Dokonca vyhlasuje, že má zavedením rigoróznej politiky „jedného dieťaťa“ pod kontrolou populačnú krivku. Čína má dnes 1,2 miliardy obyvateľov, India 1 miliardu, podľa predpovede však do 20 rokov Čínu predstihne.
Diktatúra je teda pre rozvoj skutočne lepšia ako demokracia - ak zabudneme na fakt, že všetko nemožno porovnávať so všetkým - a že diktátori často klamú. Ťažkopádna štátom riadená ekonomika, ktorú uprednostili indické vlády v prvých rokoch nezávislosti, rástla spočiatku pomaly - v prvých troch dekádach v priemere o 3,5 percenta ročne, čo len nepatrne predstihlo rast populácie. Indická ekonomika dneška je však podstatne liberalizovaná a reštrukturalizovaná a v posledných šiestich rokoch zaznamenala 6,5-percentný nárast. To sa síce stále nevyrovná 8-percentnému nárastu, ktorý oznámila v roku 1998 Čína - lenže spotreba elektriny v Číne v tom istom roku stúpla len o 2 percentá (čo vyvoláva pochybnosti o presnosti údajov). Potom si však pripomeniete, že väčšina zamestnancov v mestách pracuje v hrdzavejúcich štátnych fabrikách, ktoré by mali byť buď reštrukturalizované, alebo zavreté a že vláda znovu nesplnila svoj sľub riešiť problém zamestnanosti. Všimnete si, že čínske mrakodrapy so sídlami firiem sú poloprázdne a komunistickí novozbohatlíci prepašovali svoje peniaze do bezpečného zámoria v strachu z budúcnosti, ktorá prichádza do krajiny spolu so zahraničnými investíciami. A pýtate sa, prečo sú takí nervózni. Môže to byť preto, že politický systém v Číne je ešte menej zreformovaný než jej ekonomika? Môžu mať strach z toho, čo sa stane s ich blahobytom založeným na postavení a známostiach v straníckom aparáte v prípade, ak 100 miliónov „pendlerov“, ktorí putujú po čínskych mestách za príležitostnou manuálnou prácu, a 800 miliónov roľníkov, ktorých životný štadard vytrvalo klesá, znovu získa v politike skutočný hlas?
V Indii ekonomická reštrukturalizácie prebieha už dlho, rast počtu obyvateľstva sa trvale zmenšuje (bez donucovania) a proces demokratizácie sa začal už pred 50 rokmi. Odkedy Briti odišli, v Indii nebol hladomor, zatiaľ čo desiatky miliónov Číňanov hladovali počas fanatických epizód zvaných Veľký skok vpred či Kultúrna revolúcia. Chaotická spleť strán, ktorá tak komplikuje vytvorenie stabilnej vlády, je v skutočnosti dôkazom, že politický proces prebieha. Volebná účasť v Indii rastie (v tomto roku do 62 percent) a nárast je rýchlejší v skupinách tradične na okraji spoločnosti: nižších kást, žien, „nedotknuteľných“ a prapôvodných etník. Ich požiadavky rozštiepili tradičný systém strán, veria však, že demokracia môže zmeniť ich životy - a možno majú pravdu. „India 90. rokov je možno jedinou fungujúcou demokraciou, v ktorej je účasť ľudí z nižších vrstiev, v absolútnych údajoch, vyššia, než u príslušníkov elity,“ hovorí Yogendra Yadav z Centra pre štúdia rozvojových spoločností v Naí Dillí.
O desať alebo dvadsať rokov možno zistíme, že je to omnoho lepší základ pre trvalý ekonomický rast ako čínsky kapitalizmus, ktorý zaviedli skorumpovaní postideologickí komunisti.
GWYNNE DYER, Londýn
(Autor je historik a publicista)
