Počas včerajšej slávnostnej posviacky novej budovy Evanjelickej bohosloveckej fakulty v Bratislave na Machnáči sedel v prvom rade medzi prominentnými hosťami aj neznámy starček. Mnohí z pozvaných sa naňho spočiatku pozerali s trochou nedôvery v domnení, že starý pán si sadol na miesta vyhradené pre čestných hostí iba omylom. Ale len do chvíle, kým sa nezoznámili s jeho životným príbehom. O Paulovi Prednom z Chicaga by len málokto tvrdil, že deväťdesiat rokov oslávil už pred štyrmi rokmi. Rodák od Trnavy sa v mladosti učil za mlynára, matka mu zomrela, keď mal jedenásť rokov. „Otec veľa pil, často nás bil. A učeň, ten bol v tých časoch ako biely otrok, ten len robil.“ Jediným miestom, kde sa mu dostalo dobrého slova, bol vraj kostol. S túžbou spoznať konečne teplo rodinného kozubu sa rozhodol oženiť. V roku 1934 odišiel aj s manželkou, ktorá mala príbuzných v Amerike, za veľkú mláku. „Celý život som podporoval siroty, lebo som vedel, čo je to byť sirotou,“ hovorí pán Predný. Okrem toho venoval veľa peňazí na školy. „Chcem, aby sa ľudia mohli vzdelávať, práve preto, že ja sám som nemal tú možnosť,“ vysvetľuje, prečo venoval na výstavbu nového evanjelického seminára rovného štvrť milióna dolárov. „Evanjelium je základom kultúry a prináša ľuďom pokoj. A seminár je miestom, kde sa s ním zoznamujú najmä mladí.“ Ujo Predný - ako ho všetci familiárne volajú - však nie je žiadny rozprávkový milionár, ktorému spadli peniaze do lona len tak. Nerozdáva z toho, čo vyhral v lotérii alebo získal na burze. „Až do svojich 66 rokov som v Amerike robil pri veľkých strojoch. Ja som len pracoval a všetko som dával svojej žene. Ani som neveril, koľko ušetrila! Keď som počul o tejto novej fakulte, moja myšlienka bola, aby peniaze, čo sme spolu so ženou nagazdovali, neumreli. Tu budú žiť a budú mladým ľuďom pomáhať študovať.“ Nie každý vo veku pána Predného sa ešte odváži na takú dlhú cestu a dalo dosť námahy presvedčiť ho, aby sadol do lietadla a prišiel do Bratislavy. Študenti však vedeli, že bez neho by slávnosť nebola úplná. (jk)