Vašu pozornosť si ďalej vyslúžila Jana z Arku, lady Diana, Maria Curie-Sklodowska, Agatha Christie, Madonna, Katarína Veľká, Margaréta Rakúska a Valentina Tereškovová.
Nastúpila na trón 20. októbra 1740 po smrti cisára Karola VI. Jej nástup vyvolal v strednej Európe dlhotrvajúcu vojnu - pruský kráľ Fridrich II. vpadol v decembri 1740 do Sliezska a nárokoval si rakúske následníctvo. Izolované Rakúsko v tom čase podporila Veľká Británia, ktorá dala najavo záujem o zachovanie mocenskej rovnováhy v Európe. Mária Terézia musela bojovať o udržanie rakúskych dedičných území a o cisársku korunu pre svojho manžela Františka I. (vzal si ju ako 19-ročnú následníčku trónu a v r. 1740, keď prevzala moc v habsburskej ríši, stal sa jej spoluregentom). Mária Terézia bola od r. 1741 kráľovnou Uhorska a od r. 1743 kráľovnou Čiech. Za cisárovnú sa odmietla dať korunovať, hoci jej manžela Františka I. Štefana v r. 1745 zvolili a korunovali za cisára. Populárna vládkyňa udržala mocenské postavenie Rakúska v Európe. Jej politickým cieľom bolo upevniť vnútornú jednotu a vonkajšie mocenské postavenie mnohonárodnostného štátu. V tom sa zhodla so svojím synom Jozefom II., hoci v mnohých oblastiach zastával odlišné politické názory (spolu vládli od roku 1765). Mária Terézia urobila veľa vnútorných reforiem. Na jej príkaz sa rakúsko-česká polovica ríše zmenila na moderný úradnícky štát s centrálnou správou. Zaviedla všeobecnú daňovú povinnosť. Aby sa pozdvihlo vzdelanie obyvateľstva, zriaďovali sa ľudové, odborné školy a obchodné akadémie (r. 1774 bola v Čechách zavedená povinná školská dochádzka od 6 do 12 rokov). R. 1773 v habsburskej ríši zrušili jezuitský rád, čo znamenalo aj koniec jezuitského monopolu v oblasti vzdelávania. Na svet priviedla šestnásť detí, päť synov a jedenásť dcér. Obľúbená vládkyňa v sebe vzorne spájala povinnosti matky a regentky.
Narodila sa 27. augusta 1910 v macedónskom Skopje. Drobná usmievavá žena s prenikavým, ale láskavým pohľadom sa stala symbolom ľudskej solidarity 20. storočia. Jej dielo, ktoré sa zrodilo v srdci hinduistickej Indie, prerástlo všetky náboženské i geografické hranice. Po jej smrti 5. septembra 1997 v Kalkate ju oplakávali nielen kresťania, ale aj hinduisti a mohamedáni. V Indii, kam odišla ako rádová sestra v roku 1937, na ňu hlboko zapôsobila bieda ľudí žijúcich v slumoch. V roku 1948 jej pápež povolil venovať sa výlučne chudobným. Jej bibliou sa stáva voda a mydlo: chodí po uliciach a umýva opustených a chorých. Dotyk jej rúk im zároveň dáva najavo, že je tu niekto, kto ich má rád. V roku 1950 Vatikán oficiálne uznal rád Misionárky kresťanskej lásky. Zvesť o Matke Tereze prekročila hranice Indie v roku 1964, počas návštevy pápeža Pavla VI. V roku 1979 získala Nobelovu cenu mieru. „Nestačí dať peniaze, pretože peniaze môže človek získať. Chudobní potrebujú naše ruky, ktoré by im slúžili, potrebujú naše srdcia, ktoré by ich milovali. Kristovým náboženstvom je láska,“ znelo jej celoživotné krédo.
Matka
Po strmých schodoch do neba
stúpajú matky. Jednou rukou v chlebe,
tou druhou pripaľujú sviečočku
pod nosom najmladšieho.
A po všetkom, keď už sa stáva z nich
len pláštik spomienky, na odchod prehodený
cez plece samôt
- vždy ešte matky a dávno
už nie ženy -
košeľu veľkých smutných detí
pohladia
tak náruživo ako v baladách
pohládza milá milého
šabličkou, šabľou sťatého…
MILAN RÚFUS
(Pri príležitosti maminých 90. a básnikových 70. narodenín v r. 1998)
