Niekoľko mesiacov pred tým, než odišiel do dôchodku a skončil s prácou pri prísne utajovanom jadrovom reaktore hlboko v Negevskej púšti, Arje Špiler zistil, že má rakovinu žalúdka. Muž, ktorý prežil holokaust, pracoval 27 rokov pri reaktore v Dimone v oblastiach, o ktorých z bezpečnostných dôvodov nemôže hovoriť. Živo si spomína na deň na začiatku roku 1996, keď začal cítiť, že je chorý. „Jedného dňa som cestou domov veľmi zvracal. Potom som dostal silnú zápchu a bolesti,“ hovorí. „Išiel som na testy, urobili mi snímky. Lekári vedeli, čo to je. Nakoniec mi odstránili väčšinu žalúdka.“ Špiler je jeden z desiatok ľudí, ktorí pracovali pri izraelskom jadrovom reaktore postavenom v rokoch 1958 - 1963 v odľahlom púštnom meste Dimona a ktorí vymáhajú od štátu milióny dolárov ako odškodné za to, že ochoreli na rakovinu údajne následkom svojej práce. Ich boj vedie jeruzalemský právnik Reuven Laster. Jeho protivníkom je izraelská komisia pre jadrovú energiu. Tá dohliada na reaktor a popiera, že by niečo zanedbala. Súdny proces v prípadoch, ako je Špilerov, je v krajine, kde je bezpečnosť posvätná, ťažký. Záhadnosť reaktora spolu s neúplnými lekárskymi záznamami a smrťou prípadných svedkov ho sťažujú ešte viac. Zamestnanci sa zaviazali, že veci spojené so svojou prácou udržia v tajnosti. Po tom, čo Laster pred desiatimi rokmi dosiahol zmierovacie riešenie v prípade pracovníka, ktorý dostal rakovinu ľadvín, bol tento advokát, narodený v USA, zaplavený žiadosťami ďalších zamestnancov či vdov usilujúcich sa o odškodné. Dnes má vo svojej jeruzalemskej kancelárii kartotéku so zdravotnými záznamami a svedectvami 70 pracovníkov alebo ich príbuzných v prípade, keď člen rodiny zomrel. Vyhlasuje, že má dosť dôkazov, aby dostal k súdu 40 prípadov. Podobné prípady posudzovali súdy v iných častiach sveta a dospeli k rôznym rozhodnutiam. „V každom prípade je ťažké dokázať, ako niekto ochorel na rakovinu. Nikto nevie, čo ju zapríčiňuje, len to, že niečo vyvoláva isté veci. Ale keď máte 40 prípadov… Je to neobvyklé číslo pre jedno pracovisko a je presvedčivé,“ upozorňuje Laster. Lasterov zoznam obvinení proti stredisku pre jadrový výzkum je dlhý. Uvádza, že v 39 zo 40 prípadov zamestnanci zistili, že majú rakovinu, pri bežných testoch moču u svojho obvodného lekára, a nie pri prehliadkach v klinike jadrového strediska. Stredisko podľa neho nesledovalo pracovníkov, ktorých postihli nehody s chemickými či rádioaktívnymi látkami. V zdravotných záznamoch, ktoré Laster po prieťahoch dostal od strediska, boli podozrivým spôsobom vymazané celé roky. „Je to tak, ako keď koňovi kontrolujú zuby, aby zistili, či môže aj naďalej pracovať,“ hovorí Laster o zdravotných vyšetreniach v Dimone. Napríklad Avraham Benvenisti (62) niekoľko desaťročí pracoval s nebezpečnými rádioaktívnymi materiálmi a mal pritom na sebe špeciálne oblečenie. Počas 30 rokov práce v Dimone mu klinika jadrového strediska vždy vydávala bezchybné zdravotné osvedčenie. Ale dvakrát si všimol, že v moči má krv. Vždy - v roku 1973 a opäť v roku 1987 - musel ísť do nemocnice, kde mu chirurgovia vyoperovali zhubné nádory z močového mechúra. Dnes lekári hovoria, že je v poriadku. Benvenisti si myslí, že svedectvo jeho a mnohých ďalších pracovníkov usvedčí jadrové stredisko z nedbanlivosti. „Jadrové stredisko tvrdilo, že som nepracoval v rádioaktívnom prostredí, ale podľa mojich zdravotných záznamov som mal v moči urán.“ Arje Špiler nepripisuje vinu tak jednoznačne. „Nehnevám sa na stredisko. Skutočne ho mám rád. Venoval som mu celý život. A nemôžem s istotou povedať, že rakovinu zapríčinila moja práca, pretože nie som vedec. Viem iba, že v oblastiach, kde som pracoval, by bolo logické, keby sa tak stalo.“ (ČTK)