Posledným miestom na zemeguli, kde by ste očakávali kaviareň nesúcu meno čínskeho vodcu Maa, by bol Taiwan - posledný fragment nacionalistického štátu, ktorého režim padol v Mao Ce-tungovej komunistickej revolúcii v roku 1949. Ona tam však je, presne v srdci Tchaj-peja. Útulná a zadymená hneď vedľa Maovho starožitníctva a po večeroch sa v nej schádza nepokojná tajwanská mladá generácia „X“. Už samotná existencia baru hovorí čosi o Taiwane, jeho obyvateľoch a ich ešte komplikovanejšom pohľade na bojovú polstoročnú rivalitu ostrova s obrovskou čínskou pevninou.
Komunistická Čína dnes zavŕšila 50. rok existencie - čo je dôvod na celoštátne oslavy. Na Taiwane by tento istý dátum mohol byť výročím porážky, no tomu, že sa na tento ostrov uchýlil posledný zvyšok vojsk nacionalistickej vlády Čankajška, vďačí Taiwan za dnešnú prosperitu a slobodnú existencie - a tiež svoj zahmlený štatút. Na oslavách v Pekingu dnes bude mottom snaha vrátiť Taiwan späť k „vlasti“. Posadnutosť Pekingu touto myšlienkou vyvoláva na Taiwane síce zmiešané pocity, ale - ako vidieť i na príklade kaviarne Mao - veci nie sú také čiernobiele ako v roku 1949. Vtedy bol Taiwan značne polarizovaný a jeden tábor tvorili dva milióny vysťahovalcov a odsunutých z pevninskej Číny, ktorí uviedli do platnosti stanné právo. Až do svojej smrti Čankajšek považoval svoju vládu za jedinú legitímnu v Číne a tá až do roku 1971 bola aj na medzinárodných fórach reprezentantom Číny. Až v roku 1971 si Tchaj-pej a Peking vymenili kreslá v OSN. Čankajšek sa pritom nevzdával nádeje, že svoju vládu rozšíri na celú Čínu, rovnako ako teraz Peking prahne po zvrchovanosti nad ostrovom. Až keď sa dostal k moci jeho syn Čang Čching-kchua bolo stanné právo zrušené, Tchaj-pej rezignoval na myšlienku znovudobytia materskej krajiny, politickí väzni boli prepustení a tlač sa stala slobodnejšou.
Po smrti Ťianga nasledovalo demokratické precitnutie. Obhajcovia nezávislosti sa nazdávali, že rovnováha sa čoskoro vychýli, že jedna z najliberálnejších a najbohatších priemyselných kolísok Ázie si nakoniec nájde svoje primerané miesto ako „Taiwanská republika“. No ukázalo sa, že puto s Čínou je predsalen ešte dosť silné. Zatiaľ čo ekonomická explózia Číny predstavuje silné lákadlo pre taiwanské investície, novoobjavené slobody ostrova otriasli starou dichotómiou nezávislosť versus zjednotenie. Obe strany prekvitajú vďaka vzájomnej závislosti, dokonca aj keď Peking trvá na diplomatickom embargu. Keby sa Lin Siao-jün, zo starého tajwanského rodu, nebola narodila koncom 70. ale koncom 50. rokov, bola by asi nadávala na tvrdú vládu nacionalistov. Lin však tvrdí, že zrušenie stanného práva v r. 1987 v nej nevzbudilo túžbu po nezávislosti. Skôr sa cíti pripútaná k rozľahlosti Číny, rastúcemu bohatstvu a bohatému kultúrnemu dedičstvu. „Veľkou výhodou Taiwančanov je ich bohatstvo,“ hovorí Lin. „Lenže ak sa Taiwan stane nezávislým, čo nám ostane okrem tohto bohatstva?“ Dino Čang tvrdí, že ideál „vlasti“ preňho jasne znamená „Čína“, ale tú celkom iste nepredstavuje komunistická ľudová republika, ale ani samotná čínska republika Taiwan. Vojak základnej služby Pei zrejme súhlasí, a dodáva, že on sám nepochybuje o tom, že je Číňan, obdivuje čínsku kultúru a vidí jedinú prekážku taiwansko-čínskej harmónie: potláčanie politických slobôd komunistickou stranou. „Okrem politického systému môžem prijať všetko ostatné. To je vlasť,“ vraví Pei. Neskôr však dodáva, že keby došlo k meraniu síl a nepriateľstvo Taiwanu a Číny by sa vyostrilo, bez váhania by šiel so zbraňou v ruke obhajovať „Taiwanskú čínsku republiku“.
(Reuters, vil)
