Vo vtipe, ktorý pred víkendovým referendom o prezidentovi koloval v Egypte, ide muž hlasovať a na otázku „Chcete, aby bol Husní Mubarak prezidentom ďalších šesť rokov?“ a začiarkne odpoveď „nie“ . Vráti sa domov, kde sa naňho oborí manželka: „Ty nás chceš zruinovať, okamžite sa vráť a zmeň to na áno. Muž sa teda vráti do volebnej miestosti a vidí, že tam v rade stojí Mubarak. Podíde k nemu a ospravedlní sa za svoj omyl. „Neznepokojuj sa, tvoj hlas sme opravili, ale viackrát to nerob,“ odpovie mu Mubarak.
Mnohí sa pozastavovali nad tým, načo bolo v Egypte potrebné referendum, keď ani nemohlo priniesť žiadne prekvapenie. Husní Mubarak (71) bol zvolený už štvrtýkrát, pričom v predchádzajúcich referendách nikdy nezískal menej ako 95 percent hlasov a aj v tom poslednom, víkendovom, šiel dolu len o jedno percento a pár desatín. To, že voliči dostanú možnosť parlamentom vybraného kandidáta na prezidenta schváliť v referende, je však jedným z mála demokratických prvkov praktizovaných v Egypte. Aj vďaka výnimočnému stavu, ktorý je v platnosti, odkedy v roku 1981 po zavraždení Anwara Sadata Mubarak prvýkrát zasadol do prezidentského kresla, disponuje najvyšší predstaviteľ krajiny právomocami snáď porovnateľnými so Saddámom Husajnom v Iraku. Je šéfom armády a najsilnejšej strany, vymenúva vládu, guvernérov, rektorov, riaditeľov bánk, šéfredaktorov štátnych denníkov a hlavy islamskej cirkvi i koptských kresťanov. Mubarakovu až s kultom hraničiacu popularitu ilustrovala volebná kampaň. Štátne denníky vychádzali s jeho obrovskými portrétmi, po uliciach jazdili autá s megafónmi a z nich sa sypali chvály, za ktorými nezaostali ani v štátnej televízii odvysielané dokumenty. Za štátne peniaze sa voliči mohli dať odviezť do volebných miestností, pričom cestou si mohli poprezerať obrovské propagačné plagáty, ktorými boli oblepené verejné budovy.
No napriek všetkým týmto charakteristikám je Mubarak dobrý pre Západ, dobrý pre USA, pre Izrael a dobrý aj pre Egypťanov. Je považovaný za garanta stability, v mierovom procese na Blízkom východe sa cenia jeho názory a Západ ho velebí aj za to, ako zatraktívnil egyptské hospodárstvo. Ponosuje sa len hŕstka opozičných politikov, podľa ktorých by krajina už mohla začať postupne prechádzať na pravidlá demokratickej hry. Ich kampaň za bojkotovanie alebo hlasovanie „nie“ v referende však nebola prakticky viditeľná. Mubarak pritom nie je jediný, kto verí, že posun smerom k demokracii by znamenal rozpad všetkého, čo svojou pevnou rukou drží pokope. Pred politickou reformou dáva prednosť ekonomickej a sociálnej stabilite - a na tomto poli jeho 18-ročná vláda skutočne priniesla isté výsledky.
KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ
