Z okien svojej kancelárie v Ramalláhu môže Jásir Arafat vidieť izraelských vojakov a tanky, ktoré ho držia v obkľúčení. Keď zavanie vietor z určitého smeru, zacíti slzný plyn. Jeho nezvaní strážcovia ním držia v bezpečnej vzdialenosti desiatky mladíkov, ktorí ich pravidelne zasypú kameňmi.

Už takmer dva mesiace je zo svetobežníka väzeň z Ramalláhu, vo svojom oficiálnom sídle Arafat úraduje, aj spáva, píše agentúra AP.

Nátlak na Arafata má psychologickú gradáciu. Cez deň sa šesť tankov o kúsok stiahne z dohľadu. Palestínsky vodca môže mať dojem, že je voľný a jeho návštevníci môžu nekontrolovane prejsť, i keď už týždeň sa tanky hýbu menej často. Večer je však blokáda nepriestrelná a motory tankov zahrajú Arafatovi pod oknami disharmonickú uspávanku.

Povzbudivý pohľad nachádza palestínsky vodca až o stovky metrov ďalej, kde sa utáborila skupina jeho stúpencov. Občas začuje lahodné tóny vlasteneckých piesní, ktoré si púšťajú, keď ich práve nemučia oblaky slzného plynu. „Izraelčania čakajú asi na to, že vyvesíme bielu zástavu,“ tvrdí Arafatov poradca Ahmad Abdul Rahmán.

Palestínsky vodca predtým cestoval bez prestávky: po Európe, Perzskom zálive a arabských krajinách – len do USA ho nepozvali, odkedy v Bielom dome sedí George Bush. Zato Šaron sa tam čoskoro vyberie štvrtýkrát. Washington nevyčíta Izraelu, ako zaobchádza s palestínskym vodcom a dokonca vo štvrtok naznačil, že môže urobiť to isté, čo Izrael: prerušiť s ním styky. „Spojené štáty dobre chápu naše pozície a prišli na Arafatove klamstvá, ktoré znemožnili vyjednávanie,“ povedal včera izraelský minister Tzippi Livni. Európa síce tvrdí, že je to chybná logika, ale nie dosť výrazne. Obnovenie dialógu leží v rovine fantázie, keďže Izrael zaujal postoj: s Arafatom sa už nevyjednáva. Nepomohlo ani, keď palestínsky vodca na pomerne dlhý čas dokázal udržať militantné skupiny pod kontrolou a zastaviť ozbrojené akcie.

Uväznenie Arafata prebúdza v Palestínčanoch spomienku na rok 1982, keď izraelská armáda obliehala vodcu Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) a jeho bojovníkov v Bejrúte. Akciu aj vtedy riadil Šaron, vtedajší minister obrany. Po troch mesiacoch bol Arafat donútený odísť do tuniského exilu. Svoju porážku vtedy dokázal predať ako morálne víťazstvo a v roku 1994 sa vrátil do „oslobodenej“ Gazy. (kl, čtk)