V bratislavskej kaviarni Grémium, neďaleko námestia SNP, si v sobotu o pol dvanástej traja zbedačení pracujúci prišli odpočinúť. Pri pive značky Budvar za 29 korún nacvičovali intenzitu protestu. Odvaha stúpala úmerne počtu vypitých tretiniek. Staršiu pani, ktorej sa bľačanie nepáčilo, poslali do… (nepublikovateľný cieľ) a vrieskali niečo o odborárskych právach a demokracii. Odborári sa v Bratislave zišli naozaj demokraticky, legálne…iba trocha nezmyselne. Prišli si zakričať a žiadali, aby sa naplnilo právo na dôstojný život. Vulgárne zrevali ministerku Brigitu Schmögnerovú, čím sa k dôstojnosti o krôčik priblížili, len tuším z druhej strany.
Odbory dali vláde ultimátum. Ak si s nimi nesadne za rokovací stôl do štrnástich dní, použijú ďalšie formy protestu, hovorí sa o štrajku. Prezident Konfederácie odborových zväzov SR Ivan Saktor asi nestihol v sobotu čítať noviny. Iste si pripravoval plamenný prejav, inak by si všimol, že v piatok rokovala Rada hospodárskej a sociálnej dohody SR a prijala dokonca taký nezmysel, ako je zvýšenie minimálnej mzdy na 4-tisíc korún. Odborári žiadali, aby minimálna mzda bola 4400 Sk, ale uspokojili sa. Odborárske chápanie tripartity ako jarmoku, kde predávajúci a kupujúci zarputilo postupne ustupujú, nie je iba kuriózne, ale najmä smiešne. Bruchatí bossovia na rokovaniach hovoria o biede a občas klepnú o stôl ťažkými zlatými prsteňmi.
Odborársky protest bol dobre organizovaný. Účastníci dostali aj mapky, aby nepoblúdili, ale značná časť z nich zamierila na vedľajšiu kótu, námestie, kde je obchodný dom. Podľa počtu igelitových vreciek so značkou by sa dalo skoro usudzovať, že míting sponzorovala firma Tesco. Samozrejme, to nie je pravda, len uvedomelí odborári míňali peniažky, ktoré dostali ako vreckové. Spotreba zvyšuje výrobu a výroba zamestnáva. Na radosť kaviarnikov a majiteľov iných pohostinských zariadení, nie všetci kupovali iba spotrebný tovar.
Odhaduje sa, že za autobusy, ktoré účastníkov mítingu zviezli z celého Slovenska, zaplatili odborári okolo 12 až 15 miliónov korún. Iste, sú to ich peniaze, môžu si s nimi robiť, čo chcú, dokonca ich rozhadzovať spôsobom, ktorý zvolili. Len by pri tom nemuseli hovoriť o „riešení zamestnanosti“. Za oveľa menej peňazí sa totiž dá rozbehnúť menší podnik, v ktorom by prácu našlo možno niekoľko desiatok, tak na dva autobusy, ľudí.
Odbory majú cit pre spravodlivosť. Preto by azda mohli poslať z peňazí a majetku, ktoré im zostali po Revolučnom odborovom hnutí, každému, kto príspevky platil, už nechce byť organizovaný a o svoje práva sa stará sám.
EDUARD ŽITŇANSKÝ
(Autor je reportérom týždenníka TREND a biznismagazínu DUEL.)
