Jeden z vodcov prodemokratických demonštrácií na pekinskom námestí Nebeského pokoja v roku 1989, najslávnejší čínsky disident Wang Tan bol v Prahe na pozvanie organizácie Člověk v tísni. Uvoľnený, ale trochu unavený z opakujúcich sa novinárskych otázok a stretnutí s politikmi sa snažil nájsť čas aj na to, aby si Prahu užil. V Spojených štátoch žije od roku 1988 a je to vidieť. Wang suverénne nosí dobre padnúci oblek, rovnako suverénne odpovedá aj na otázky. Krátko po tom, čo sme vypli diktafón, sa pýtal sa na rozpad Československa. „Myslíte si, že sa niekedy dáte zasa dohromady?“ Po chvíli rozmýšlania odvetím, že snáď v Európskej únii. „Á samozrejme, to ma mohlo napadnúť.“ Bolo vidieť, že Wang o svete rozmýšla aj sa oň zaujíma.Kedy ste si uvedomili prvýkrát, že s komunistickým režimom niečo nie je v poriadku?

Študoval som na strednej škole. Požičal som si zo školskej knižnice knihu o Sovietskom zväze od Roja Medvedeva. Bolo to o Leninovi a vôbec o celom systéme. Vtedy som sa začal nad tým zamýšľať a obávať sa. Mal som osemnásť.

Dovtedy vás to nenapadlo?

Nie.

Koľko ľudí bolo vtedy v Číne nespokojných so systémom?

Pomerne veľa. Nepáčila sa im korupcia. Študenti si začali uvedomovať, že komunizmus ten problém vyriešiť nemôže, lebo on pochádza práve od komunistov. Vtedy sme sa obrátili k liberalizmu.

Skúste to porovnať s dneškom. Koľko nespokojných ľudí je v Číne teraz?

Mladšia generácia je iná ako tá moja. Sú oveľa viac zameraní na osobné výhody. Chcú viac zarábať, chcú študovať na univerzitách.

Študovať v Číne?

V Spojených štátoch.

Takže je pravda, že ľudia v Číne sú teraz apatickejší a nezaujímajú sa príliš o politiku?

Je to tak, na rozdiel od mojej generácie. Zaujímajú sa o seba, a to je tiež dobre. Individualizmus je pre demokraciu dôležitý. Možno smerujú tam, kam my, ale idú tam úplne odlišnou cestou. O pár rokov to tak môže byť.

Ako dlho to ešte môže trvať?

Verím, že do desiatich rokov by sa malo niečo stať.

Majú vôbec ľudia v Číne záujem o takú demokraciu, akú poznáme zo západného sveta?

Nechcú stopercentnú kópiu amerického modelu. Skôr snívajú o tom, ako mať vyšší životný štandard a žiť taký obyčajný život. Na politickom systéme im až tak nezáleží.

Zaregistrovali ste v Číne po vašom odchode do USA nejaké pozitívne zmeny?

V ekonomike – tá má viac slobody. Ľudia môžu niečo vlastniť, majú svoje podniky. V spoločnosti je však cítiť striktnejšiu kontrolu ako predtým. V ekonomickej oblasti je teda viac slobody, ale zasa je menej demokracie.

Mohla by komunistická strana nájsť v sebe silu, aby sa zreformovala?

Je to možné. Možno tá mladá generácia si uvedomí, že musí spraviť niečo iné, než robia starí funkcionári. A tak príde aj na politické reformy.

Čo hovoríte na voľný trh? Komunisti mu otvorili hranice.

Ten je pre demokraciu dôležitý, ale nemyslím si, že vláda niečo takéto zamýšľala. Pri ekonomických reformách však stále viac strácala moc a súkromný sektor bol čoraz silnejší, až sa stal pre vládu partnerom. To však nestačí. Treba tlačiť na vládu, aby spravila ďalšie reformy. Lebo ekonomické reformy nestačia.

Aká je teraz situácia disidentov v Číne?

Skôr by som hovoril o obyčajných ľuďoch – mnohí z nich sú sklamaní. Dokonca aj tí, ktorým sa teraz darí lepšie. Uvedomujú si, že politická situácia nie je dobrá, že všade je ešte stále veľa korupcie. Tieto pocity nespokojnosti môžu zohrať ešte veľkú rolu.

Ako je to s globalizáciou a Čínou? Disidentom by mala pomôcť, nie?

Rozhodne. Napríklad v New Yorku je mimovládna organizácia Human Rights in China, v ktorej sú ľudia z mnohých krajín a spoločne pracujú na otázkach porušovania ľudských práv v Číne. Vďaka tomu o probléme viac počuť.

A čo globalizácia priamo v Číne – majú ľudia príležitosť dostať sa napríklad k internetu?

Bez internetu by sme nemohli robiť veľa z našej práce. Do krajiny by sa nedostali informácie.

Vaši priatelia v Číne, vaša rodina – nemajú problémy?

Po mojom prepustení z väzenia je to už v poriadku. Samozrejme, keď som žil v Číne, boli pod dozorom tajnej polície. Teraz som v Spojených štátoch a je to dobré.

Nepokúšajú sa napríklad kontrolovať poštu?

(Úsmev) Odpočúvajú moje telefonáty, presne vedia, o čom hovoríme.

V Spojených štátoch žijete už viac ako tri roky. Aká je vaša skúsenosť s demokraciou a otvorenou spoločnosťou? Zhoduje sa to s vašimi očakávaniami?

Je to pre mňa dobrá skúsenosť. Teraz si napríklad uvedomujem, že demokracia, to nie je len politika, ale aj kultúra. Dokonca, že demokracia do veľkej miery stojí na kultúre. Toto je pre mňa veľmi zaujímavé – viem, že v Číne potrebujeme postaviť politickú demokraciu práve na takýchto základoch.

A stoja už v Číne také základy?

Ešte nie. Ale až potom môžeme mať skutočnú demokraciu. Inak budeme mať len nejaké politické inštitúcie, nie demokraciu.

Ako ich chcete stavať?

Veľmi dôležité je na vytvorenie demokratického prostredia pre vzdelanie.

Školstvo stále držia v rukách komunisti. Je to tak?

Áno. Ale určitý priestor pre liberálnejších intelektuálov tam existuje. To je pre ľudí svetlo. Sú niektoré liberálnejšie časopisy a noviny a stále viac intelektuálov sa v nich snaží publikovať články o tom, čo je to demokracia, ľudské práva.

Vychádzajú takéto periodiká v Číne?

Áno. Môžeme povedať, že medzi vládou a intelektuálmi je akási dohoda. Niekedy zatelefonujú a zastavia článok, intelektuáli ale v podstate pokračujú a pokúšajú sa ho uverejniť v inom časopise.

Pekinská univerzita, ktorú ste navštevovali, bola známa ako veľmi liberálne miesto. Platí to ešte stále?

Je to niečo podobné. Ešte stále sa v časopisoch objavujú liberálne články, vychádzajú knihy a odvážne preklady západných autorov. Samozrejme, že nemôžu vydávať všetko.

Čo všetko je vlastne komunistická strana schopná kontrolovať?

Všetko sa samozrejme kontrolovať nedá.

Dá sa teda povedať, že kontrolu strácajú?

Pozvoľna.

Pamätáte sa ešte na to, čo vás v Spojených štátoch najviac prekvapilo, keď ste tam pricestovali?

Pamätám sa, že keď som prišiel, všetky médiá útočili na vtedajšieho prezidenta.

Hovoríme asi o kauze spojenej s Monikou Lewinskou.

Áno. Kto žil v komunistickej krajine, vie, že tam by sa také niečo nemohlo stať.

Nachádzate niečo inšpiratívne v stredo- a východoeurópskych krajinách, ktoré majú za sebou skúsenosť s komunistickým režimom a teraz sa už považujú za štandardné demokracie?

To je hlavný cieľ mojej cesty. Spôsob, ako sa tu udiala transformácia, môže byť do istej miery modelom aj pre Čínu.

Chodíte často na cesty do zahraničia?

Je to pre mňa dôležité, rovnako aj pre organizáciu, v ktorej pracujem. Do Číny chceme priniesť niečo nové – politicky aj ekonomicky.

Ako vyzerá teraz váš bežný americký deň?

Normálny deň študenta, ale mám aj ďalšie aktivity súvisiace s Čínou. Som členom niekoľkých organizácií zaoberajúcich sa ľudskými právami.

Aké sú vaše plány?

Samozrejme, že by som chcel byť súčasťou zmien, ktoré by sa v budúcnosti v Číne mali odohrať. Keďže neviem, ako dlho to bude trvať, musím teraz myslieť na štúdiá. Potom by som sa rád vrátil do Číny. Teraz tam ísť nemôžem. Dúfam, že v čase, keď budem končiť univerzitu, to už možné bude. Ak by to nešlo, išiel by som do politiky.

Nechýba vám Čína?

Trochu áno. Ale je tu globalizácia a v Spojených štátoch je tiež veľmi veľa študentov z Číny.

Kedy vás napadne, že by ste chceli byť doma?

V čase, keď sa oslavujú naše tradičné sviatky. Napríklad, náš Nový rok. Počas niektorých čínskych sviatkov sa v Spojených štátoch samozrejme nič neoslavuje. Vtedy si niekedy spomeniem na domov a je mi smutno.

Trávite väčšinu času v čínskej komunite?

Nie, väčšinu času som s americkými spolužiakmi. Stretávam sa však samozrejme aj s ľuďmi s čínskym pôvodom, telefonujeme si, mailujeme si.

Podľa vás by sa mali krajiny na celom svete zaujímať o dodržiavanie ľudských práv v Číne. Robia to?

Na čínsku vládu treba tlačiť, aby dodržiavala ľudské práva. Ale pritom Čínu neizolovať. Mali by sa udržiavať vzťahy aj prostredníctvom obchodu a ekonomických vzťahov.

Na budúci mesiac americký prezident George Bush navštívi Čínu. Čo by ste mu pred cestou poradili?

Po návrate pôjdem do Washingtonu a tam sa stretnem s viacerými predstaviteľmi Bieleho domu. Chcel by som, aby prezident Bush vyslal čínskej vláde veľmi zreteľný signál.

Aký?

Že len ak sa spravia politické reformy, môže sa Čína naozaj stať jedným z hlavných prúdov svetovej politiky. To je kľúčová záležitosť aj pre čínskych predstaviteľov. Ak to chcú, musia zmeniť situáciu v dodržiavaní ľudských práv. Dáme Bushovi zoznam politických väzňov. Snáď pre nich bude môcť niečo urobiť.

Ste často v kontakte s ľuďmi z Washingtonu?

Áno, napríklad s kongresmanmi.

Dajú na vaše rady?

Vždy, keď sa americký prezident pripravuje na návštevu Číny, skontaktujú sa s nami Keď bol Bill Clinton naposledy v Číne, dali sme mu dlhý zoznam politických väzňov. On ho posunul čínskej vláde a napokon aspoň niektorých z týchto ľudí prepustili.

Neobávate sa toho, že boj proti terorizmu sa teraz v Číne môže obrátiť proti ľuďom bojujúcim napríklad za ľudské práva?

To je ďalšia vec, pred ktorou by mal Bush čínsku vládu varovať. Aby nezneužívala boj proti terorizmu na boj proti ľudským právam. Je to dôležité, pretože sa zdá, že čínska vláda chce túto citlivú vec obrátiť vo svoj prospech.

Ste ešte stále v Číne známy človek? Myslíte si, že ľudia vedia, kto je to Wang Tan?

Osemnásťroční sotva. Tí, ktorí zažili rok 1989, si ma, myslím, pamätajú. Odvtedy sa v politike totiž nemal nikto šancu prejaviť. Dnes má režim viac rozumu než v minulosti, keď o mne písali odsudzujúce články, a stal som sa vďaka tomu slávny. Teraz o mne vôbec nepíšu. Ľudia v Číne ale využívajú aj iné informačné kanály – internet, noviny v Hongkongu, na Taiwane. Vďaka tomu, dúfam, na nás nezabudli.