tu, v roku 1160 univerzitu v Paríži, o sedem rokov neskôr v Oxforde. Naše oblasti dostali univerzitu v roku 1348 (Praha), 1364 (Krakov), 1367 (Viedeň). Prvá univerzita na slovenskom území - Academia Istropolitana - vznikla v roku 1467 v Bratislave. Univerzity sú už bezmála tisíc rokov najvýznamnejším miestom rozvoja vedeckého poznania. K nim sa v 17. storočí priradili akadémie vied a v 20. storočí i vedecké ústavy.
Stredovekému mysleniu výrazne dominovali diela Tomáša Akvinského, ktoré sa filozoficky opierali hlavne o Aristotela. Opierali sa o tézu: „Naša viera teda nemôže byť dokazovaná racionálnymi argumentmi, pretože presahuje možnosti ľudského rozumu.“ Bolo to obdobie viery a autorít, veda tu ešte mala podružné miesto. Objavujú sa však prví priekopníci: Roger Bacon v roku 1267 podal encyklopedický prehľad vedy 13. storočia a bol zástancom experimentu vo vede, myšlienky Mikuláša Kusánskeho z roku 1440 silne ovplyvnili renesančné myslenie.
K zrodu modernej vedy dochádza od 16. storočia. Veda, technika a umenie splynuli u geniálnych mysliteľov tých čias do jedného celku. Neprekonateľným stelesnením tejto veľkolepej jednoty sa stal univerzálny génius Leonardo da Vinci (1452-1519). So svojimi takmer prorockými schopnosťami bol autorom stoviek vynálezov. V roku 1436 Johann Gensfleisch, známy ako Guttenberg, tlačil knihy ako prvý v Európe výmennými kovovými literami upevnenými v ráme. O význame kníhtlače pre rozvoj vzdelanosti svedčí, že do roku 1500 vzniklo v Európe 250 tlačiarní a vytlačilo sa 40 000 rôznych prác. Rozvoj námornej plavby umožnil Krištofovi Kolumbovi v roku 1492 objaviť Ameriku, o šesť rokov neskôr Vasco de Gama oboplával Afriku a po mori sa priplavil do Indie.
NOVÝ OBRAZ SVETA
Zvedavosť ľudstva sa odjakživa orientovala na oblohu. Opakujúce sa úkazy podmienili rozmach matematických výpočtov pozícií Slnka, Mesiaca, planét a hviezd. Tu urobil priekopnícku prácu Ján Müller - Regiomontanus, ktorý bol začas profesorom na Academii Istropolitane v Bratislave. Opierajúc sa aj o jeho výpočty, vytvoril v roku 1543 Mikuláš Kopernik nový obraz sveta: predstavu o Zemi ako nehybnom strede vesmíru (geocentrický obraz sveta) nahradil heliocentrickým systémom (stredom vesmíru je Slnko). Jeho prevratný názor sa však nepresadzoval ľahko: pápež Pavol III. vydal zákaz jeho rozširovania, Giordano Bruno bol v roku 1600 upálený, Galileiho o sto rokov neskôr súdili, Johannes Keppler musel vykonať obrovskú prácu.
Popri „nebeskej“ fyzike nastal prelom i v „pozemskej“. O prekonanie aristotelovskej fyziky sa zaslúžili najmä Galileo Galilei, René Descartes, Christian Huygens, Blaise Pascal, Otto von Quericke, Robert Hook. K zjednoteniu oboch „fyzík“ došlo v diele Isaaca Newtona v roku 1687 v diele Matematické princípy prírodnej filozofie. Týmto dielom, jeho výsledkami i metódou, sa začína niekoľkostoročné obdobie rozvoja fyziky nazývané newtonovská fyzika.
Predpokladom rozvoja exaktných vied bola matematika. K dispozícii boli Euklidove diela rozpracované arabskými učencami. S novými poznatkami neskôr prichádzali už európski vedci. Od 16. storočia sa používajú logaritmy, Pierre Fermat položil v roku 1636 základy teórie čísel, René Descartes uverejnil o rok neskôr svoju Geometriu, v rokoch 1665 až 1686 Gottfried Wilhelm Leibniz a nezávisle od neho Isaac Newton rozpracovali infinitezimálny počet.
Vo vedách o živote a človeku dochádza k spresňovaniu systematických popisov. William Harvey v roku 1628 publikoval objav krvného obehu. Rozvíja sa porovnávacia anatómia živočíchov a rastlín, zavádzajú sa prvé klasifikácie živých organizmov. Carl Linné vo svojej práci z roku 1735 vyložil princípy svojho nového spôsobu klasifikácie rastlín a aj hornín. Pre exaktné vedy 18. a 19. storočia sa východiskom stali Newtonove práce. Obzvlášť intenzívne sa rozvinula matematická analýza, teória diferenciálnych rovníc a deskriptívna geometria. Newtonova mechanika bola oporou aj pri astronomických výpočtoch, ktoré zas poslúžili v 18. storočí Immanuelovi Kantovi a Pierrovi Simonovi Laplaceovi pri teórii vzniku planetárnej sústavy. Bratislavský rodák Ján Andrej Segner v roku 1750 objavil princíp reaktívnej sily.
Klasická fyzika 19. storočia dosiahla prevratné výsledky najmä v náuke o elektrine. Vychádzala z prác Benjamina Franklina, Charlesa Coulomba, Luigiho Galvaniho a Alessandra Volta. Objav elektromagnetickej indukcie Michelom Faradayom v roku 1831 bol primárnym pre celú epochu využitia elektrických motorov. Za všetkých spomeňme len Wernera von Siemensa či Thomasa Alvu Edisona. Je zaujímavé, že k rovnakému objavu dospel i Štefan Jedlík, rodák zo Zemného pri Komárne. Teória elektromagnetického poľa Jamesa Clarka Maxwella a využitie elektromagnetických vĺn boli bázou početných aplikácií využívaných dodnes.
Prelomovým dielom klasickej chémie bola oxidačná teória Antoina-Laurenta Lavoisiera z roku 1789. Rozoznáva prvky kyslík, vodík, síru, dusík, uhlík, fosfor a kovy. Už okolo roku 1800 pri zisťovaní chemického zloženia minerálov objavili vedci 28 nových chemických prvkov. V roku 1869 Dmitrij Ivanovič Mendelejev podal prvý náčrt periodickej sústavy prvkov. Nastalo obdobie praktickej aplikácie chémie.
NOVÝ OBRAZ ČLOVEKA
Vo vede o živej prírode vyniká začiatkom 19. storočia bunková teória. Osobitnú pozornosť však už stáročia pútal problém objasnenia vývojového mechanizmu. V roku 1859 Charles Darwin v diele Vznik druhov predstavil svoju evolučnú teóriu, v ktorej principiálne nová bola aplikácia teórie prirodzeného výberu. O šesť rokov neskôr Gregor Mendel predstavil svoju teóriu dedičnosti. Do tohto obdobia spadajú i začiatky bakteriológie (Louis Pasteur) a virológie.
Newtonove idey boli paradigmou pre 18. a 19. storočie. Pre kriticky mysliacich vedcov to však nebola biblia, ale vedecké dielo, na ktoré sa nemalo prisahať, ale malo sa študovať a aj opravovať. Po nakopení viacerých nezrovnalostí so skutočnosťou bolo nevyhnutné klasický fyzikálny obraz sveta zmeniť. Rok 1900 je rokom zrodu kvantovej fyziky Maxa Plancka. Špeciálna teória relativity Alberta Einsteina z roku 1905 a jej následné rozvíjanie podali úplne nový fyzikálny obraz sveta. Objav dualizmu vlna-častica (Luis de Broglie 1924), Schrödingerova rovnica (1926), princíp neurčitosti (Werner Heisenberg, 1927) boli kľúčovými pre rozvoj vedy a filozofického myslenia v našom storočí.
Objav elektrónu v roku 1897 bol začiatkom v reťazci objavov štruktúry hmoty a následných modelov atómu. Čoraz hlbšie bádania umožnili výrobu nových materiálov, umelých hmôt, objav polovodičov, tranzistoru a rozvoj elektroniky, čo sa prejavilo v komputerizácii dnešného života. Hlbšie poznanie fyzikálnych zákonitostí hlboko preniklo do všetkých oblastí vedy.
Pokrok medicíny ako objav vitamínov a inzulínu, objav krvných skupín, zavedenie nových chirurgických a liečebných metód, nová technika, transplantácie výrazne predĺžili ľudský život. Na druhej strane v dôsledku civilizačného pokroku sa čoraz viac zhoršuje naše životné prostredie, hrozia nám stále väčšie ekologické katastrofy. A práve rovnováha medzi nami a prírodou bude jednou z hlavných úloh, ktoré budú pred vedou stáť v treťom tisícročí. ONDREJ PÖSS
(Autor je historik)
(Pozri aj 2. stranu v magazíne SME)
