„Táto zmena bola dostatočná na to, aby vznikla vláda akceptovaná všade vo svete ako vláda demokratického štátu, aby sa SR vrátila na cestu integrácie do EÚ a NATO, aby sa v krajine obnovil režim parlamentnej demokracie, aby sa stabilizoval ústavný systém a odstránilo dlhotrvajúce napätie v medzietnických vzťahoch. Zmena však bola nedostatočná na to, aby sa naplnili veľké očakávania verejnosti v sociálno-ekonomickej oblasti, čo sa odrazilo na sklamaní veľkej časti občanov. Premiér M. Dzurinda mal však pravdu, keď počas návštevy v USA hovoril, že v zahraničí povolebnú zmenu na Slovensku hodnotia omnoho priaznivejšie, ako ju hodnotíme my. Trápia nás rôzne kauzy, vnútrokoaličné škriepky, problémy v zdravotníctve, školstve, rastúca nezamestnanosť. Keď to všetko poviete západnému expertovi, odpovie vám: Je to tak, ale - už rok vám funguje vláda zložená z desiatich strán, ktorá sa snaží o reformnú politiku, je tu parlament, v ktorom má opozícia primerané zastúpenie a ktorý schválil veľa dôležitých zákonov, pôsobia tu slobodné médiá, ktoré strážia čistotu verejného a politického života a nemusia sa obávať tlaku a zastrašovania, nenastal nijaký kolaps ekonomiky.“

Prečo tieto zmeny nenastali v ohlasovanom a očakávanom rozsahu?

„Hlavná príčina nedostatočných zmien - stav spoločnosti po štyroch rokoch vládnutia nacionálno-autoritárskej vlády V. Mečiara: vytunelované podniky, krachujúce prevádzky, vysoké zahraničné zadlženie, obrovský deficit obchodnej bilancie, nedostatok priamych zahraničných investícií zapríčinený zlým renomé krajiny v medzinárodnom podnikateľskom prostredí. Nie je možné preskočiť latku vo výške 230 cm s desaťkilovým závažím na nohách. Ďalšou príčinou je širokospektrálny charakter vládnej koalície, rozdielne prístupy koaličných partnerov k riešeniu niektorých závažných problémov a snaha o ich ideologizáciu, pomalosť pri uskutočnení zmien, nedostatočná schopnosť učiť sa na vlastných chybách, stranícky egoizmus.“

Do akej miery považujete za štandardné postavenie Koaličnej rady, ktorá má ambície rozhodovať o všetkom?

„Bez spoločného koordinačného orgánu nijaká koalícia nemôže fungovať, čiže existencia Koaličnej rady je úplne opodstatnená. Úlohou Koaličnej rady však naozaj nie je rozhodovanie namiesto ústavných inštitúcií, ale dosiahnutie principiálneho súhlasu všetkých partnerov s navrhovaným postupom. Koaličná rada pritom nemôže vyriešiť všetky problémy vznikajúce vo vnútrokoaličných vzťahoch a ani by sa o to nemala pokúšať. Vládnuť má vláda, zákony prijímať parlament, Koaličná rada má politicky koordinovať spoločný postup.“

Nepovažujete za vážny problém priveľmi významné postavenie ekonomických skupín, ktoré podľa viacerých signálov rozhodujú o mnohých ekonomických otázkach?

„Považujem to za závažný problém, ktorý vyžaduje serióznu debatu o politickom lobingu ako takom (zrejme sa nezaobídeme bez špeciálnej právnej úpravy, ktorá pomôže sprehľadniť aj takúto činnosť), o faktoroch podporujúcich klientelizmus, o spôsobe financovania politických strán atď. Je zlé, keď sa niektorí politici dostávajú do područia ekonomických skupín, presadzujúcich vlastne záujmy bez ohľadu na to, čo sa deje v štáte. Aj teraz registrujeme takéto snahy a bolo by chybou ich prehliadať. Treba však uviesť, že i keď dnešná situácia na Slovensku je vážna, nie je tragická. Tragická bola v minulom volebnom období, keď došlo k spojeniu silných ekonomicko-lobistických skupín s autoritárskou mocou. Z dejín totiž vieme, že keď ekonomickí magnáti presadzovali svoje záujmy v spojení s nedemokratickými politickými silami, výsledkom bolo nastolenie totalitného režimu. Toto dnes Slovensku nehrozí.“

Je možné, aby rok po voľbách nastala „zmena zmeny“ v rámci vládnej koalície? Od čoho by takáto zmena mala závisieť, kto by mal byť jej nositeľom a čím by sa mala začať?

„Výraz ,zmena zmeny‘ je súčasťou slovníka HZDS a odráža jeho snahu o mocenský zvrat a revanš. Vládna koalícia by sa mala usilovať nie o ,zmenu zmeny‘, ale o prehlbovanie zmeny zo septembra 1998. Prvým krokom by sa zrejme mala stať inventúra vlastnej činnosti a triezve vyhodnotenie plnenia koaličnej zmluvy. Bolo by logické, keby snahu o prehlbovanie reforiem stelesňoval ten, kto má najväčšiu zodpovednosť v systéme výkonnej moci, čiže predseda vlády. Navyše, práve on je lídrom subjektu, ktorý pred voľbami hlásal heslo Len víťaz môže uskutočniť zmenu. Je to pre M. Dzurindu príležitosť na to, aby ukázal, že mu naozaj ide o zmenu. Mal by sa osobne zasadiť o podporu reformných krokov. V jeho postavení je dôležitá funkcia mediátora, dnes to však vôbec nestačí. Mal by sa jasne zadefinovať ako protagonista reformnej stratégie subjektu, na ktorého čele stojí, ako obhajca tejto stratégie voči tým, ktorí ju brzdia.“

Vyhodnocovanie koaličnej zmluvy sa končí volaním po jej zmene, diskusie o ministroch vyúsťujú do návrhov na rekonštrukciu vlády. Mohli by tieto úsilia vyústiť do predčasných volieb?

„Myšlienka o predčasných voľbách je scestná. Je to floskula opozície, ktorá zvolila taktiku čím horšie, tým lepšie. Vládna koalícia má dostatočnú podporu v parlamente, zachovala si aj po roku účinkovania ústavnú väčšinu. Je nepredstaviteľné, aby v parlamente vznikla 90-členná koalícia za predčasné voľby. To, čo spája terajších koaličných partnerov do jedného celku, je stále silnejšie ako to, čo ich rozdeľuje, a ich vôľa zotrvať pri moci do ďalších volieb je dostatočne jasná. Je však pravda, že opozícii lahodia výroky niektorých koaličných politikov o potrebe prehodnotiť koaličnú zmluvu, o slabej vláde a pod. Predseda SOP, ktorá prvá prišla s tézou prehodnotenia koaličnej zmluvy, by sa mal zamyslieť nad tým, že práve jeho slová o slabej vláde vyvolávajú v zahraničí obavy o jej životnosť. Od podpredsedu vlády pre európsku integráciu, ktorý je denne konfrontovaný s tým, ako vnímajú SR v zahraničí, by sa dala čakať väčšia rozvaha a menej výrazný stranícky egoizmus.“

Jeden pilier predsedu vlády už podal demisiu, druhý, minister Černák, má otrasené postavenie. Aký to môže mať vplyv na postavenie a budúcnosť premiéra?

„V štáte so stabilne fungujúcim ústavným systémom personálne väzby politikov nezohrávajú rozhodujúcu úlohu. Sila predsedu vlády M. Dzurindu je odvodená od podpory materských strán SDK a napokon aj od ich sily. Tak je to dnes, tak to bolo aj v predchádzajúcich mesiacoch, keď sa M. Dzurinda usiloval o nepodarený projekt jednotnej SDK. Koncepcia jednotnej SDK nie celkom jasná ani pre samotných jej protagonistov, popierala doterajšie výsledky vývoja straníckeho systému SR a aj z morálneho hľadiska bola pre materské strany neprijateľná, keďže zaváňala účelovým využitím stavu spôsobeného mečiarovským násilím nad volebným zákonom. To, že M. Dzurinda tieto súvislosti včas nepochopil (alebo nechcel pochopiť), spôsobilo zbytočné problémy v SDK. Opätovným vstupom do KDH naznačil predseda vlády smer, ktorým sa odteraz bude uberať. Ak sa M. Dzurinda naozaj rozhodol pre podporu myšlienky návratu SDK k pôvodnej koaličnej podobe, potom sa Ľ. Černák preňho stáva takým istým členom vlády ako všetci ostatní, stáva sa činiteľom iného (hoci partnerského) subjektu - DU.“

Môže byť riešením súčasných sporov vnútri koalície odstúpenie premiéra Dzurindu? Nenasledovalo by potom nejaké netradičné riešenie, napríklad vymenovanie úradníckej vlády, hoci aj bez podpory SDK a SMK?

„Odstúpenie M. Dzurindu by v žiadnom prípade neviedlo k odstráneniu vnútrokoaličných problémov, naopak, iba by ich prehĺbilo. Nepovažujem za šťastné vôbec takto otázku formulovať. Pri všetkých výhradách k činnosti vlády a jej predsedu nie je rozumný dôvod žiadať odstúpenie premiéra. Ak by sa takáto požiadavka predsa len vnútri vládnej koalície objavila (o opozícii zámerne nehovorím, s ňou je, takpovediac, všetko jasné), bol by to prejav najhoršej nezodpovednosti, akú si je možné v danej situácii predstaviť. Ak sa dnes niekto z popredných ústavných činiteľov pohráva s myšlienkou tzv. úradníckej vlády, nie je jednoducho štátnikom. Dnešné Slovensko potrebuje nie zákulisné intrigy, ale otvorenú a razantnú reformnú politiku opierajúcu sa o legitímne rozhodnutia občanov vo voľbách.“ MARIÁN LEŠKO,

RÓBERT KOTIAN