Sústrasť pozostalým obetí a pomoc tým, čo prežili, ponúkla Taiwanu, ktorým v noci na utorok otriaslo silné zemetrasenie, aj Čína. „Katastrofa a agónia, ktorú prežívajú naši taiwanskí krajania, sa silno dotkla sŕdc čínskych ľudí,“ to sú slová čínskeho prezidenta Ťiang Ce-mina. Ani nie tak dávno, pred pár mesiacmi Peking zaštrngal svojimi zbraňami a dal najavo predstaviteľom na Taiwane, že ich aj použije, keď neprestanú hovoriť o nezávislosti. Júlové slová taiwanského prezidenta Li Teng-chueja o tom, že by sa čínsko-taiwanské vzťahy mali vyvíjať skôr na báze vzťahov dvoch štátov ako provincií, vyvolali veľmi tvrdú reakciu a studená vojna medzi Čínou a jej „vzbúrenou“ provinciou dosiahla jeden zo svojich vrcholov. Uvoľnenie nastalo až teraz. Prírodná katastrofa poskytla príležitosť rozbúrené vášne upokojiť - a je dosť možné, že Peking bol rád, že ju dostal.
V prezidentových súcitných slovách je aj jeden prívlastok, ktorý Taiwančanom asi trochu skazil radosť z toho, že ich niekto z Pekingu po dlhom čase oslovil priateľským tónom. Ťiang nazval obyvateľov Taiwanu svojimi „krajanmi“, s ktorými sú obyvatelia čínskeho vnútrozemia navzájom spätí tak, ako „mäso s krvou“. Aj tých 100 000 dolárov v hotovosti a 60 000 dolárov vo forme humanitnej pomoci Peking poskytne svojim „krajanom“. Ak to Taiwan akceptuje - dá sa to vyložiť aj tak, že tým vlastne zahladí ten spor, tiahnuci sa letnými mesiacmi - v ktorom Peking presadil svoju pravdu.
Zemetrasenie v Turecku pred pár týždňami poskytlo Ankare a Aténam príležitosť, aby odložili masku vzájomného hnevu - no nebolo by sa tak stalo, keby si to obe strany už dávno predtým neželali. Keď Peking vystriedal vyhrážky priateľským tónom - ako sa to ovšem patrí, keď ide o utrpenie ľudí pri prírodných katastrofách - ak aj mal niečo zalubom, šlo mu o riešenie oveľa menšieho problému, než dvom rivalom na Balkáne. Peking a Tchaj-pej spolu vedú rokovania od roku 1993, od ktorých si Čína sľubuje, že raz sa Taiwan vráti do jej područia na báze jedna krajina - dva systémy tak, ako Hongkong, no Taiwan podmieňuje svoje splynutie s Čínou premenou komunistickej diktatúry na demokraciu. Svetové spoločenstvo v tichosti akceptuje čínsku teóriu o jednom štáte, no pritom si Taiwan môže spokojne užívať všetky výhody samostatnosti - len nesmie vyvíjať diplomatické aktivity, ktorými by aj v očiach zvyšku sveta presadil svoj nezávislý profil. Keď sa o to z času načas pokúsi, spôsobí to vždy búrku vo vzťahoch s Čínou. Popri škodách, ktoré otrasy pôdy spôsobili ľuďom na Taiwane, možno hovoriť o tom, že priniesli aspoň taký osoh, že jednu takúto búrku utíšili. KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ
