nými. Situácia sa však už čiastočne stabilizovala a otázka: Čo s UCK? sa stala kardinálnou pre ďalší vývoj v Kosove.
Oficiálne sa meno UCK sa objavilo po prvý raz v roku 1996 v komuniké, ktoré vydali predstavitelia albánskeho hnutia odporu po jednej z protisrbských akcií. Ešte o rok neskôr sa však umiernený kosovský líder Rugova snažil presviedčať svet, že UCK je len výmyslom srbskej propagandy. V novembri toho istého roku sa však členovia UCK po prvý raz objavili na verejnosti pri pohrebe obetí, zmasakrovaných srbskými jednotkami. Počas náletov na Miloševičovu Juhosláviu NATO de facto využívalo UCK namiesto svojich vlastných pozemných síl. Čiastočne jej poskytlo vojenský výcvik, ak nie aj muníciu.
Ulicie kosovských miest sú plné vystrihaných mladých Albáncov s účesmi á la UCK. K odboju v radoch UCK sa dnes hrdo hlásia aj tí, ktorí s ňou nikdy nič nemali. Radikáli Hashima Thaciho a UCK sú populárni najmä medzi mladou generáciou a vo východnej časti Kosova. Západ je skôr na strane umierneného Rugovu. Otázka znie, aké sú konečné politické ciele UCK? Uspokojí sa s autonómiou v rámci Juhoslávie alebo bude bojovať až do konečného osamostatnenia Kosova? Západ nemá veľkú chuť znepriehľadňbovať spletitú mapu Balkánu o ďalšie hraničné čiary.
Dohodu, ktorú dosiahlo NATO s UCK v pondelok, považujú mnohí za významný míľnik. Predpokladá odzbrojenie UCK a jej pretransformovanie do Kosovských ochranných zborov o sile 5000 mužov, ktorí by mali k dispozícii iba 200 osobných zbraní, určených na ochranu objektov a predstaviteľov kosovskej vlády. Očití svedkovia však tvrdia, že medzi 10-tisíckami doteraz odovzdaných zbraní sú často doslova muzeálne typy a historické atrapy. Skutočné funkčné zbrane zostali poukrývané v pivniciach.
Medzinárodné spoločenstvo má záujem na tom, aby sa súčasné mocenské vákuum v Kosove čo najskôr zaplnilo. Transformáciou UCK na ochranné zbory by zabilo hneď dve muchy jednou ranou: vyriešila by sa otázka UCK a vznikol by zárodok budúcej kosovskej civilnej polície. Otázkou je len, nakoľko sa dokážu príslušníci partizánskej UCK z večera do rána zmeniť na spravodlivých ochrancov zákona. Je v každom prípade v záujme samotných albánskych prestaviteľov, aby si uvedomili, že Západ s nimi bude jednať v rukavičkách len potiaľ, pokiaľ bude pri moci Miloševič. Ak v Juhoslávii reformy privedú k moci sebamenej demokratickú vládu, bude mať právo prvého ťahu Belehrad.
JURAJ KITTLER
