Stále obdarený múzou a stále rovnako dychtivý písať usadá takmer každý deň osemdesiatročný Ray Bradbury okolo deviatej hodiny ráno k svojmu písaciemu stolu, aby pri ňom potom zotrval najmenej štyri hodiny. „Ani peniaze, ani sláva, ale vášeň,“ vysvetľoval žijúci klasik žánru literárnej fantastiky, aký zdroj živí jeho motor tvorivosti. Bolo to presne pred troma rokmi, keď vyšiel v Spojených štátoch jeho najčerstvejší súbor tajomných poviedok Rýchlejší než oko a spisovateľ usporiadal sériu autorských čítaní po celej Severnej Amerike. „Je to práca, na ktorej mi záleží. Po sláve túžite, keď máte pätnásť, ibaže vtedy ju nemôžete mať,“ tvrdí Ray Bradbury, autor Marťanskej kroniky, viac ako päťsto krátkych poviedok, množstva poézie, slušného počtu filmových scenárov, ale najmä knihy 451 stupňov Fahrenheita. Predtým, ako sa stal slávnym spisovateľom a jeho knihy sa predávali v stotisícových nákladoch, bol chudobným chlapcom. Od svojich štrnástich rokov sa ponúkal komikovi Georgeovi Burnsovi, aby mu do jeho show vnútil svoje gagy. Burns si nakoniec jeden vzal, ale Bradburymu ešte nejaký čas trvalo, než sa dokázal písaním živiť. Medzitým si zarábal ako novinový kamelot. Až jeho Marťanská kronika, ktorú vydal v roku 1950, znamenala obrat: doteraz sa jej v angličtine predali tri milióny výtlačkov. Ešte úspešnejším sa stal o tri roky neskôr - keď vyšiel jeho román 451 stupňov Fahrenheita. A aj keď jeho filmové spracovanie v réžii Francoisa Truffauta z roku 1966 vzbudilo búrlivé reakcie a kniha bola dokonca verejne spaľovaná, mala táto šokujúca sonda do sveta budúcnosti, sveta vymytých mozgov a sériovo vyrábaných názorov pre ľudské vedomie podobný význam ako Orwellova vízia 1984. Aj keby Ray Bradbury už nič iné nenapísal, asi by sa na neho nezabudlo. „Ja som ale nikdy sci-fi nepísal. Všetko je to fantázia. Snáď jedine 451 stupňov Fahrenheita sa dá považovať za sci-fi,“ tvrdí Bradbury, ktorý niektorých svojich kolegov popudil výrokom, že „príliš dobrý vedec nemôže byť dobrý spisovateľ“. Jeho vzťah k vede okomentoval kritik George Slusser v literárnej biografii: „Veda je pre Bradburyho zakázané ovocie. On je ničiteľ raja. Píše menej o zvláštnych veciach, ktoré sa môžu ľuďom prihodiť, a viac o divokých predstavách, ktoré sa mu rodia v hlave.“ Osobitý je aj jeho spôsob písania. Keď spisovateľ usadá k písaciemu stroju, nikdy ešte nevie, čo sa nakoniec na papieri objaví. „Vždy píšem slová, čo mi práve napadnú,“ hovorí a odporúča túto metódu, pri ktorej podľa neho autor necháva hovoriť svoje podvedomie, všetkým mladým spisovateľom. Kritik Slusser potom prirovnáva jeho štýl k princípu automatického písania, ktorým písali svoju poéziu surrealisti. Sám Bradbury uvádza, že mnohé z jeho najnovších dvadsaťjedna poviedok v knihe Rýchlejší než oko skutočne vznikli na základe jeho vlastných či cudzích básní. „Často som zobral iba jediný riadok básne a urobil z nej poviedku,“ hovorí a čiastočne tým vysvetľuje aj kvantitu svojej tvorby. Jeho púť po Spojených štátoch pred troma rokmi bola však vôbec prvou Bradburyho výpravou za čitateľmi. Kritici tvrdia, že aj on musel raz zostúpiť z výšin a začať sa na staré kolená starať o predajnosť svojich kníh. Pravda však môže byť o niečo jednoduchšia: autor Marťanskej kroniky, knihy o tom, ako si pozemšťania podmaňujú červenú planétu, sa totiž celý život bál cestovať lietadlom. Až nedávno svoj strach prekonal, ako hovorí, s pomocou troch pohárikov suchého Martini. DANIEL NOEL
(Autor je novinár, žije v New Yorku)
