ý Stepan Kovalčuk opustil svoj úkryt, keď jeho sestra Melanka Kovalčuková, ktorá ho živila a podporovala, zomrela. O jeho pobyte v obci nevedeli ani najbližší susedia. Tí ho videli naposledy, keď v roku 1942 odchádzal so svojou matkou na púť do Počajvského kláštora a boli doteraz presvedčení, že tam zostal. Sám Kovalčuk vraj uviedol, že sa ukryl zo strachu pred nacistami, ktorí vtedy okupovali západnú Ukrajinu a v masovom merítku násilne odvádzali Ukrajincov na nútené práce. Po druhej svetovej vojne sa ukrýval pred odvodom do Sovietskej armády.
Starosta Kravčuk charakterizoval Kovalčuka ako hlboko veriaceho človeka, stúpenca pravoslávneho kresťanstva. „Neľutoval ničoho. Spočiatku sa schovával zo strachu, ale neskoršie sa schovávanie stalo zmyslom jeho života. Trávil čas čítaním duchovnej literatúry a veľmi zriedka čítal noviny,“ vyhlásil Kravčuk. Počas chladných ukajinských zím nachádzal Kovalčuk útočisko v malej tajnej komôrke pri tehlovej peci, ktorá je charakteristická pre ukrajinský vidiek. Keď Kovalčuk vyšiel z úkrytu, požiadal miestne úrady, aby ho nepotrestali. Tie to ani nemali v úmysle a ešte mu vraj chcú poskytnúť osobný preukaz a starobný dôchodok.
(ČTK)
