Existuje všeobecná predstava, že keby bol Slobodan Miloševič zbavený moci, dalo by sa Srbsko automaticky na cestu obnovy. Skutočnosť je však oveľa zložitejšia a problematickejšia. Ak sa má Srbsko tento rok v zime vyhnúť humanitárnej katastrofe, musia svoje mocenské ambície odložiť nabok všetci miestni politici. Len tak bude totiž krajina môcť naštartovať proces obnovy.
Už pred kosovskou tragédiou bolo Srbsko príkladom ekonomického koša. Kľúčové ekonomické reformy, ktoré transformovali značnú časť postkomunistickej Európy, t. j. makroekonomická stabilizácia, uvoľnenie cenovej politiky a zahraničného obchodu či privatizácia, odstavili v Srbsku na vedľajšiu koľaj v prospech autoritatívneho systému. Režim sa nesnažil o integráciu Srbska do medzinárodného spoločenstva ani o nápravu zhoršujúcich sa životných podmienok jeho obyvateľov, namiesto toho ich vysokou infláciou, neľútostným čiernym trhom a tolerovaním korupcie prinútil k poslušnosti.
Bombardovanie zo strany NATO bolo pre umierajúcu ekonomiku ranou z milosti. Situácia v Srbsku je dnes taká zlá, že je ohrozené samotné prežitie národa. Škody spôsobené bombardovaním sa odhadujú asi na 30 miliárd dolárov, teda na trojnásobok tohtoročného hrubého domáceho produktu. Priemyselná výroba sa tento rok vyšplhá len na pätinu hodnoty z roku 1989. Hrubý domáci produkt na jedného obyvateľa bude tvoriť 975 dolárov, teda jednu tretinu hodnoty z roku 1989. Jeden z dvoch Srbov je dnes bez práce. Bez medzinárodnej pomoci, a ak sa naša krajina bude spoliehať len na svoje vlastné zdroje, ako hlása súčasný režim, bude trvať štyridsať až osemdesiat rokov, kým sa Srbsko dostane na úroveň spred desiatich rokov, keď sa prezident Miloševič po prvý raz ujal moci.
Hoci si vláda uvedomuje, že doma žiadne peniaze na obnovu nie sú a že k zahraničným účtom sa nedostane, snaží sa národ upokojiť. Vyhlasuje, že na obnove chce spolupracovať so svetovým spoločenstvom a organizuje dojímavé marketingové akcie, napríklad slávnostné otváranie pontónových mostov (z nich jeden strhla voda hneď na druhý deň), prievozov a iných narýchlo zorganizovaných služieb. Všetkým je predsa jasné, že úradujúca vláda nemôže s ostatnými krajinami spolupracovať, i keby stokrát chcela, lebo žiadny jej člen nedostane vízum na vycestovanie. Jediné, čo môžu títo haagskym tribunálom obžalovaní politici robiť, je viesť akési „väzenské“ hospodárstvo, a práve to sa v Srbsku deje.
Nespokojnosť sa zväčšuje zo dňa na deň a protestné zhromaždenia rastú ako huby po daždi. Už pred koncom roku by sa Srbsko mohlo stať svedkom dvoch možných scenárov: buď dôjde k spontánnemu a celonárodnému povstaniu, ktorého výsledok a následky sú neisté (spomeňme si na krviprelievanie v Bukurešti v decembri 1989 či na masaker na Ťien An-Men), alebo sa Miloševičova vláda sama a bez väčších nepokojov vzdá úradu.
Druhý scenár predpokladá zmeny prostredníctvom demokratických volieb. Spravodlivé voľby v Srbsku sú však v súčasnosti nemožné nielen preto, že terajší režim má pod kontrolou všetky médiá, ktorými môže ovplyvňovať volebný proces, ale i preto, že krajina je v takých troskách, že je nereálne, aby sa volebný program akejkoľvek politickej strany dostal ku všetkým voličom. Napokon je nereálne i to, že by sa voľby konali ešte pred príchodom zimy, aby nemuselo dôjsť k humanitárnej katastrofe.
Skupina 17 organizácií združujúca popredných ekonómov a sociológov, ktorej cieľom je zaviesť v Srbsku trhové hospodárstvo a demokratickú, zákonom riadenú spoločnosť, preto predložila tzv. pakt stability pre Srbsko, ktorý má byť predlohou pokojného a urýchleného vyriešenia súčasnej krízy. Pakt stability pre Srbsko sa zakladá na presvedčení, že za súčasnú krízu sú zodpovední všetci protagonisti na srbskej politickej scéne. Pakt sa dožaduje splnenia nasledujúcich bodov:
- zbavenie Miloševiča moci v súlade s ústavou a s tým, že vládnuca strana sa na jeden rok vzdá svojej výkonnej moci;
- žiadna z opozičných strán sa nebude počas jedného roka usilovať o moc a ich predstavitelia sa vzdajú možnosti stať sa členmi prechodných vlád;
- bude vytvorená akási prechodná vláda technokratov (najvážnejším kandidátom na jej premiéra je Dragoslav Avramovič, ktorý sa teší širokej ľudovej podpore), pričom jej členovia sa zaviažu, že sa nebudú zúčastňovať volieb na konci jednoročného funkčného obdobia tejto prechodnej vlády a že nebudú podporovať žiadnu politickú stranu alebo hnutie, ktoré sa bude zúčastňovať volieb;
- radikálna reforma hospodárstva.
Pakt stability pre Srbsko zverejnili 18. júla. Odvtedy dostal podporu od skôr rozdelených opozičných skupín, napr. od Vuka Draškoviča a jeho Strany za obnovu Srbska a od Zorana Djindjiča a jeho Združenia za zmenu. Pakt podporila aj srbská pravoslávna cirkev, jediná inštitúcia v Srbsku s nepoškvrneným štítom, ktorá odsúdila zločiny spáchané v Kosove, a jej patriarcha vyslovil požiadavku, aby prezident Miloševič odstúpil. Podobne ako rímskokatolícka cirkev v čase Solidarity supluje dnes srbská pravoslávna cirkev pre mnohých stratenú identitu srbského národa.
Podporou tohto domáceho paktu stability môže Srbsko dokázať, že sa chce stať schopným kandidátom na partnerstvo pri implementácii Paktu stability pre juhovýchodnú Európu, ku ktorej sa pred niekoľkými týždňami v Sarajeve zaviazali vedúci predstavitelia svetového spoločenstva. Od rozdelenia Juhoslávie pred niekoľkými rokmi je pakt stability pre Srbsko prvou iniciatívou, ktorá v priebehu neuveriteľne krátkeho času zjednotila viac politických táborov ako ktorékoľvek doterajšie demokratické hnutie v Srbsku. Musíme dúfať, že v Srbsku prevládne hlas rozumu a že prechodná vláda bude môcť začať obnovu krajiny už v slobodných a demokratických podmienkach. MLADJAN DINKIČ
(Autor je popredným srbským ekonómom a
jedným z hlavných autorov paktu stability pre Srbsko)
